30. 8. 2010

Susan Beth Pfeffer: The Last Survivors

Práve teraz je tma, a keď zdvihnem hlavu a pozriem sa von oknom, vidím Mesiac. Náš Mesiac. Čas na súkromný brainstorming: prílivy a odlivy, štyri mesačné fázy, šestinová gravitácia, príležitostne divadlo s názvom Zatmenie Slnka/Mesiaca (nehodiace sa vyškrtnite), krátery, odvrátená a privrátená strana a niekoľko nesmrteľných slov o krokoch a skokoch. Narodila som sa v 90-tych rokoch, takže aj Jules Verne a Cesta na Mesiac. Mesiac...

Vzdialenosť Zeme a Mesiaca je 384 403 kilometrov. Alebo bola, až do dneška. Život, ako sme ho poznali, je preč.

Po dočítaní druhej častí Hier o život som nasledujúcich pár dní hľadala niečo na podobnú nôtu: dystópiu s charakterovo silnými hrdinami a pútavým podaním. Detaily katastrofy som ponechala náhode. A pohľad mi padol práve na nenápadnú mesačnú obálku Life As We Knew It, dielo mne neznámej americkej autorky Susan Beth Pfefferovej.

Väčšina ľudí si to neuvedomuje, ale Mesiac tam hore nie len na okrasu. Na fyzike som vždy mala na prác niečo zaujímavejšie, ale niečo som sa predsa naučila: hmotné telesá na seba navzájom pôsobia svojimi gravitačnými poľami - Zem a Mesiac z nie sú výnimkou. Zem drží Mesiac na jeho obežnej dráhe, a Mesiac drží na svojom mieste našu os rotácie. Os rotácie je šikmá a vďaka tomu máme na Zemi systém ročných období, pretože ako Zem putuje okolo Slnka, drží ju Mesiac vo fixovanej polohe, a ku Slnku je privrátená raz jedna, a raz druhá pologuľa. O veciach, ako je vplyv mesačnej gravitácie na pravidelnosť a silu prílivov a odlivov ani nehovoriac.

Čas na vizualizáciu: vezmite si Mesiac, a posuňte ho ľubovoľným smerom - vezmite ho aj preč, ak ste takí lakomí. Predstavte si našu os rotácie. Stále stojí na mieste? Chyba. Pohli ste Mesiacom, pohli ste sklonom osi rotácie - naša planéta sa možno úplne prekoprcla, možno dokonca vyrovnala. Ak ste vzali Mesiac preč (tctctc), rotuje si nami naša os ako sa jej zachce - v každom prípade väčšina populácie práve vymiera, lebo ste roztopili póly alebo zmrazili rovník. A možno ste Mesiac oddialili, alebo priblížili, a zmenili tak aj silu gravitačného poľa, ktorým na nás pôsobí. V tom prípade vám oznamujem, že ste práve zničili ekosystém, a s ním pravdepodobne aj podmienky pre život, pretože ste ovplyvnili tlak na morské vlny a vulkanickú magmu.

Keďže ste si teraz týchto informácií plne vedomí, verím, že by ste nejakú kolíziu Mesiaca so zblúdeným asteroidom neočakávali tak bezstarostne, ako Miranda s Alexom. A už vôbec by ste po tom, ako ho ten asteroid "odpinkol" z jeho dráhy desaťtisíce kilometrov bližšie, neverili, že všetko bude v poriadku.

Life As We Knew It (Život, ako sme ho poznali) sa nám otvára z pohľadu šestnásťročnej Mirandy. Miranda si píše denník - o svojich priateľoch, idoloch, koníčkoch a rozvetvenej rodine. Úvahy o očakávanej kolízií Mesiaca s asteroidom ju nasmrť nudia. Čaká sa krásna jasná noc, a každý, kto má doma ďalekohľad, v noci určite spať nebude - no slovami samotnej Mirandy: Robia z toho udalosť roka, ale troch domácich úloh to podľa mňa aj tak hodné nie je. V osudnú májovú stredu ale aj ona s dojatím hľadí na najväčšiu padajúcu hviezdu, akú kedy videla - aby bola vzápätí svedkom, ako sa Mesiac hrozivo zväčšuje a zväčšuje a zväčšuje...

Alex, hrdina z The Dead and the Gone (Mŕtvi a preč), sa o celú katastrofu začne zaujímať až o niekoľko dní neskôr. Pracuje, tvrdo študuje, a stará sa o svoje dve mladšie sestry - na nejaký Mesiac proste čas nemá. No zrazu sú obaja Alexovi rodičia preč - áno, iba preč, pretože oni predsa nemôžu byť zo dňa na deň mŕtvi. Dobre, New Yorkom sa možno prehnala prílivová vlna, zatopila metro a prerušila elektrinu, ale do pondelka predsa NASA vráti Mesiac späť, nie?

Sama Susan Beth Pfefferová prízvukuje, že The Last Survivors nemajú presne stanovené poradie. Life As We Knew It a The Dead and the Gone sú dva príbehy dvoch hrdinov - rovnaký čas, rovnaká katastrofa, iné miesto a iné podmienky, a navzájom na seba nemajú žiaden vplyv. Máme tu dva rovnocenné diely, čo s nimi? A oplatí sa vôbec písať o tom istom dva-krát?

Miranda je tuctová pubertiačka z okraja bezmenného mestečka v Pennsylvánií. Ešte dlho po katastrofe sama seba presviedča, že všetko bude do zimy v poriadku, a medzi riadkami ironicky glosuje chaotický svet okolo seba. Mirandina matka zúfalo vykupuje obchody so zimným oblečením, jedlo v konzervách a tony a tony iných zbytočností, ako by sa pripravovala na samotný koniec sveta.
Ale ako plynie čas, Mirandin bezstarostný úsmev stále viac a viac vädne... Do zimy to v poriadku nebude - už nikdy to v poriadku nebude. Zatvárajú sa obchody, školy, nemocnice, ľudia odchádzajú alebo umierajú, a Miranda to bez vôle žiť odovzdane sleduje.

Oproti Pennsylvánií je svet New Yorku viac mechanický. V dobe, kedy sú v Pennsylvánií školy kvôli hladu dávno zatvorené, sa New Yorčanom organizujú obhliadky mŕtvych a pravidelné prídely jedla.
Hlavný rozdiel v Alexovom príbehu je ale forma rozprávania. Pfefferová sa od denníkových zápiskov posunula k tretej osobe, pretože si vraj nevedela predstaviť, že by si chlapec ako Alex denník viedol. S tým súvisí aj spôsob, ako Pfefferová jeho príbeh podáva - Miranda sa prostredníctvom svojho denníka neustále dívala von, na spoločnosť a na jej rozklad; Alex je hrdina vo svetle reflektorov. Alexov príbeh sa točí iba okolo Alexa - na jeho starosti s potravou a dobrodružné výpravy do Manhattanských ulíc, kde na chodníkoch páchnu hnijúce mŕtvoly, je akčnejší, impulzívnejší - ale predsa len mu chýba Mirandin zmysel pre humor a záujem o život mimo členov svojej rodiny.

This World We Live In (Svet, v ktorom žijeme) je spoločným vyvrcholení oboch línií. Alex prichádza do Pennsylvánie, kde sa stretáva s Mirandou. Ani jeden z nich už zďaleka nie je tým istým človekom, ako pred rokom, a mladá dvojica si ku sebe rýchlo nájde cestu. Príbeh sa opäť vracia do podoby Mirandinho denníka. Prichádza leto, a aj keď spoza popolnej clony slnko nevidno, zdá sa, že na nejaký čas je život zase o niečo ľahší... ale na ako dlho?

Katastrofa v Pfefferovej svete postihla každú oblasť ľudskej spoločnosti. Čo sa vlastne stalo? Zmena sily mesačnej gravitácie prevrátila všetko naruby. Nefungujú satelity, telefóny, internet, elektrina - a to je len to najmenej. Každá väčšia inštitúcia vrátane nemocníc je nakoniec zatvorená, pretože nie je nikto, kto by v nej mohol pracovať. Ropné rafinérie a zásoby na tankeroch boli zničené, dodávky plynu zastavené, šíria sa choroby... a ľudia hladujú. Vraví sa, že na juhu je aspoň teplejšie, a nejedna rodina migruje za lepšími podmienkami. Akékoľvek pobrežie už prakticky neexistuje, prílivové vlny ho dávno zmietli do mora. Nebo je zašedlé od sopečného prachu z vybuchujúcich sopiek, úroda v auguste zmrzla, bez slnečného svitu nič nič nevyrastie, a teplota stále rapídne klesá... čo myslíte, že príde skôr? Smrť hladom, alebo umrznutím?

Miranda a Alex sa ale nestávajú utečencami pred prírodnými živlami, je tomu presne naopak. Obe rodiny prežívajú apokalypsu tak, aby sa čo najmenej odklonili od pôvodného životného štýlu - doma. To, o čo tu ide, je hlad. Jedlo nevypestuje, jedlo nekúpite... ako prežijete do zajtra? Príbeh ich prežitia je taký civilný, ako len môže byť - napriek tomu je chytľavý, pútavý, a v istých momentoch skutočne dramatický. Pfefferová - obzvlášť v prvej časti - akoby len menovala fakty. Čo zápis, to moment z Mirandinho života, kedy je Miranda svedkom zmeny situácie, či k horšiemu, alebo lepšiemu, a to dáva knihe zúfalý spád, do ktorého keď spadnete, nebudete schopní zastaviť až do konca.

Pfefferová sa však nevyhla ani niekoľkým logickým chybám, a to hlavne v prvej knihe. Prečo napríklad Miranda so svojím bratom nevyrabujú domy, o ktorých vedia, že sú opustené? Prečo ak je vonku tak nebezpečne, neprihodí sa Mirandinej rodine žiaden z logicky ponúkaných scenárov? Prečo je po toľkých útrapách na konci práve toľko mŕtvych, koľko je? Určite nie som sama, kto sa toto bude pýtať.

Napriek tomu je fascinujúce, aké sú jej opisy diania v post-apokalyptickom svete detailné a uveriteľné. Oba svety - Pennsylvánia aj New York - vynikajú svojskou atmosférou, a keď si položíte otázku "Naozaj by sa to stalo takto?" bude odpoveď väčšinou kladná. Po zatvorení poslednej časti mi bolo ľúto len jedinej veci - že séria nemá tak o dva-tri diely naviac. Príbehy Mirandy a Alexa síce skončili, ale záver trilógie The Last Survivors (Poslední, ktorí prežili) predsa len dáva nádej, že by sme sa do ich sveta mohli jedného dňa ešte raz pozrieť. Ja v to pevne dúfam.

LifeAsWeKnewIt.com

4 komentáre:

  1. dystópia s charakterovo silnými hrdinami a pútavým podaním??? odporúčam Príbeh služobníčky!
    http://riddicksrealm.blogspot.com/2010/08/margaret-atwoodova-pribeh-sluzebnice.html
    aj s dodatkom
    http://riddicksrealm.blogspot.com/2010/09/strucna-rukovat-k-pribehu-sluzobnicky.html

    OdpovedaťOdstrániť
  2. táto séria vyzerá veľmi dobre a ty vieš určite veľmi dobre po anglicky :-)
    zdá sa, že ide o detailne vybudovanú anti-utópiu, ktorá (až na tých pár logických dier) uspokojí aj náročnejšieho scifistu. vďaka za dobrý tip, nebolo by na škodu, keby si ho naše vydavateľstvá, chŕliace jeden upírsky tínedžerský román za druhým, všimli a pridali ho do edičného plánu ;-)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Pripisujem na zoznam... niekedy koncom mesiaca sa chystám do ZA do knižnice, hneď sa po tom pre istotu poobzerám :)

    Veru, nebolo by na škodu... Len smola, že to v súčasnosti úplne bočí z tej populárnej upírskej/anjelskej/inomonštróznej vlny, asi by to rýchlo zapadlo prachom... vážne škoda. A či náročnejšieho scifistu neviem, no akéhokoľvek scifistu ochotného čítať literatúru pre mládež určite :o)

    S tou angličtinou, fungujem na takom bežnom používateľskom levele - s ľuďmi sa dohovorím, knihu prečítam, filmu porozumiem, ale gramatika, to je moja záhuba :D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Neviem, kde som bola doteraz, keď som o tomto nevedela... Ale idem to niekde pohľadať.:D

    OdpovedaťOdstrániť

Copyright © 2015 LuuYA
| Distributed By Gooyaabi Templates