4. 4. 2012

Prečo sú americké knihy také americké

Za tie +/- dva roky, čo sa plne venujem YA literatúre, sa mi kultúrne rozdiely zdajú stále viac a viac jasnejšie. Nie je to len tým, keď autor hovorí, že v decembri prišla obrovská horúčava a vy si uvedomíte, že sa kniha odohráva v Austrálií.

Mojim obľúbeným príkladom je sex. Americký autor môže tému "TOHO" obchádzať celú knihu - hrdinky si plánujú, ako prídu o panenstvo, ako s červenými lícami nakúpia v obchode potrebné "pomôcky," ako zájdu za gynekológom a vypýtajú si tabletky (alebo ich tam v šestnástich naženie sama matka). Napokon príde Ten pravý deň (rebríčku kraľuje maturitná prom), hrdinka a hrdina sa ocitnú v krásnom apartmáne, hrá hudba, posteľ je obsypaná kvetmi, autorka/hrdinka zahlási: A potom ma položil na posteľ... a tma. Bum, prestrih, koniec scény. A urobili sme to.

Koľko z vás, milé fanynky Súmraku, nechcelo v štvrtej časti hodiť knihu o stenu?

Každá stredná škola má kráľovnú, každá stredná škola má partiu zlých roztlieskavačok, každá stredná škola má jedáleň rozdelenú na niekoľko samostatne existujúcich jednotiek, všetky hlavné hrdinky majú samé jednotky a chodia do výberových skupín pre pokročilých študentov.

Bez toho, aby som zašla do témy klišé (ktorá je v pláne na neskôr) len poviem, že sa prakticky vždy, vždy rieši to isté - chlapci, ktorí o hrdinkinej láske nemajú ani zdania. Ak rodičia netrpia syndrómom zmiznutia, majú len malú úlohu. O vážnych problémoch píše len hŕstka ľudí - a čitatelia ich takmer vynášajú do nebies.

Z britského trhu prerazia do toho amerického (ktorý všetci sledujeme) len malé zlomky kníh. A vôbec nič z toho, o čom som písala vyššie, v nich prakticky nenájdete. Americkí autori sa vyslovene boja písať o sexe - aj vybuchujúce mozgy hnijúcich zombie sú prijateľnejšia alternatíva. Boja sa snáď, že by tým dali mládeži zlý príklad? U tých britských to naopak nehrozí. Začína to už pri výbere tém - namiesto čvirikania o šatách na prom sa rozoberajú problémy, vážne vzťahy, svedomie, sociálne tabu... britské knihy nie sú čisto "brainless," zdajú sa mi otvorenejšie a úprimnejšie. Scéna so sexom nikdy neskončí dramatickým strihom - a dá sa podať tak, že nikoho nepohorší, ani o nič neukráti. Dva príklady za všetko: Torn a Forbidden.

K téme ma výrazne inšpiroval tento článok, ktorý je vlastne hlavným bodom tohto príspevku. Autorka je stážistka, ktorá pracovala vo vydavateľstve v New Yorku, a neskôr za skúsenosťami vyrazila do Londýna.

Čo ma na práci v oblasti detského knižného trhu v Anglicku najviac zarazilo, bola veľkosť trhu pre YA - či skôr jeho absencia. Nedá sa povedať, že YA v Anglicku úplne chýba. Ide skôr o to, že v Amerike vás YA takpovediac "ovalí" slávnymi titulmi a zmluvami so šesťcifernými honorármi. V hre sú upíri, padlí anjeli, dystópie a podobne.

Nie že by Anglicko nemalo svojich ťažných koní - samozrejme, že má - no žiaden okolo seba nerobí toľko kriku, ako v Amerike. Obrátila som sa so svojim pozorovaním na moju fenomenálne-fenomenálnu šéfku, a ona úplne súhlasila. Problémy, s ktorými sa musia vyrovnávať tínedžeri v Amerike, nie sú podľa nej tínedžerom v Anglicku vôbec blízke.

Väčšina tínedžerov v Anglicku napríklad nejazdí. Vodičský preukaz tu dostanú niekedy okolo sedemnástky, no kvôli drahému benzín a autám a vďaka veľmi kvalitnej hromadnej doprave necítia potrebu. Naproti tomu musia tínedžeri v Amerike často cestovať oveľa väčšie vzdialenosti, a ceny benzínu aj aut sú relatívne nízke. V širšom pohľade to v živote mladých ľudí môže znamenať len málo, no práve takéto maličkosti robia americké YA také americké. Čo tým chcem povedať - bol by Nick and Norah’s Infinite Playlist (v češtine ako Nick a Norah: Až do ochraptění) taký zaujímavý, keby Nick a jeho priatelia nemohli jazdiť po nočnom New York City? A ako by to dopadlo s Q a Margo Roth Speigelmanovou z Paper Towns, ak by Q tej osudnej noci neukradol matkinu dodávku? Je to jeden z tých drobných a predsa nie tak drobných rozdielov medzi tínežerskou kultúrou v Amerike a Anglicku.

Ako moja šéfka poukázala ďalej, manželstvo sa v americkej kultúre objavuje oveľa skôr, než v anglickej. Vysoká škola je pre tínedžerov v Amerike oveľa väčšou samozrejmosťou, než v Anglicku. Sociálne zabezpečenie v Amerike (dávky v nezamestnanosti, zdravotné poistenie atď...) nie je také prístupné, takže práca, kariéra a plnohodnotná dospelosť prichádza skôr, ako pre väčšinu mladých v Anglicku. Tým pádom sa americkí tínedžeri osamostatňujú v mladšom veku. Presne táto kultúra tínedžerov, ktorí veria, že sú dospelí, stojí za všetkými tými dojemnými a očarujúcimi príbehmi o dospievaní.

Zďaleka netvrdím, že o kultúre britských tínedžerov nestojí za to písať. Ich príbehy sú nepochybne rovnako hodné rozpovedania, a dospievanie rovnako búrlivé. Šéfka vypichla to, že môžu piť v oveľa mladšom veku. Takže zatiaľ čo tínedžeri v Amerike sú v istom slova zmysle oveľa nezávislejší, tí v Anglicku sa musia vyrovnať s tým, že dospievajú prirýchlo. Len vyrastajú prirýchlo inak, ako tí v Amerike.

To je úryvok z článku. Teraz dva zaujímavé komentáre:

10, Lia Keyes (autorka, ktorá pochádza z Anglicka, a neskôr žila v Amerike)
Tínedžeri v Amerike sú oveľa nevinnejší. (...) Síce šoférujú, ale načo sa nad tým pozastavovať? Autobusy, vlaky a metro poskytujú v Anglicku rovnakú nezávislosť. Ani tu rodičov nezaujíma, čo ich deti robia medzi tým, ako im skončí škola a oni prídu z práce domov. Pitie alkoholu je povolené v oveľa skoršom veku. Na moje veľké zdesenie sa tínedžeri v chľastaní a fajčení vyžívajú a my ich nemáme ako zastaviť. Taká párty je v Amerike oveľa nevinnejšia, ako tu. Ak chcete písať YA o týchto problémoch, nájdete tu materiálu viac než dosť.
(...) Plus na stranu Anglicka pridáva fakt, že miestni tínedžeri sú na filozickej aj vzdelanostnej úrovni oveľa vyzretejší. Lacné príbehy vám nezhltnú zďaleka tak ľahko.

12, Rebecca
Kanadskí tínedžeri sú niekde medzi tými americkými a anglickými. Väčšina z nás sa naučí šoférovať hneď ako v šestnástke môže, no do sedemnástich alebo osemnástich môžeme jazdiť len so sprievodom, takže sa po mesiaci nemôžeme len tak vybrať kam len chceme. Čo je super, máme oveľa menej nehôd. Oproti Amerike máme aj nižší vek, od ktorého je povolenie pitie alkoholu - 18 alebo 19 v závislosti od provincie - no žiadne hviezdne futbalové tímy a roztlieskavačy ako v Amerike, čo sa tak často viaže k YA literatúre.
Ďalším trópom v americkej YA sú maturanti, ktorí sa idú potrhať, aby sa o rok dostali na vysokú školu. Väčšina z nás v Kanade si vezme jeden, dva alebo aj tri roky voľna. Neviem, či je to tak aj v skutočnom živote alebo len v knihách, no takmer nikto nestrávi maturitný ročník tým, že by sa stresoval nad prihláškou na vysokú školu. Pár rokov počkáte, možno si pocestujete, a potom si trebárs externe spravíte výšku.

A tak by som si jedného dňa chcela prečítať YA, ktorá pravdivo rozpráva o tom, ako sa žije na Slovensku.

10 komentárov:

  1. Článok skvelý ako vždy... takže na čo sa nad tým pozastavovať, že áno?! :D Pretože tvoje články sú čarovné, vynikajúce a úžasné! :* :)

    A k poslednej vete... to je priam nemožné! :D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Skvěle napsané.

    No vida... tak se mi zdá, že jsem podobnější americkým týnejdžrům(já to takhle ráda píšu)... a to mám celkově blíž k Británii...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. pekný a pravdivý článok 8)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Článoček výborný. Zaujal.
    Ale reagujem na tvoju poslednú vetu :) Pravdivý život na Slovensku? Niečo kde by bolo toĺko nadávok, chľastania a sexu by asi nikto nevydal...

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Je zaujímavé, ako tieto rozdiely medzi krajinami ovplyvňujú knihy. Pekne napísané :)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Ktovie, či sa k tej slovenskej YA niekedy dostaneme, lebo o slovenské YA knihy je tu zdá sa omnoho menší záujem, než o tie zahraničné... neviem, či to nejako s kvalitou, alebo všetkých len láka život za veľkou mlákou... :) A čo sa mňa týka, vždy mi bolo bližšie Anglicko, než USA, a rovnako pred USA preferujem Kanadu, veľa o nej síce neviem, no pripadá mi to tam také... pekné :D

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Ad slovenské knihy, mám pocit, že tu vládne taký paranoidný názor, že slovenské knihy sú zásadne horšie, než zahraničné...

    OdpovedaťOdstrániť
  8. skvelý článok, tak ako to tu už bolo povedané, u Luu to nie je ale výnimočné že?
    je škoda, že vzhľadom na rozlohu Ameriky a počet obyvateľov je viac menej predurčené že bestsellery sú práve odtiaľto, lebo podporujú si hlavne svoj trh a autorov no nie? A tým nám všetkým predkladajú svoj stereotyp, a potom nám prídu zvláštne príbehy z iného prostredia...mohlo by byť ozaj zaujímavé si prečítať nejakú YA zo Slovenska... Mariotovi dediči sú na dobrej ceste, ale tí sú viac z vymysleného Slovenska, ale predsa tam sú cítiť isté náznaky - ako školská šatňa (veľmi dobre som si ju vedela vybaviť :D) prípadne aj trochu mentalita hrdinov mi bola povedomá :)
    ja si myslím, že tak málo domácej YA je spôsobená tým, že si všetci myslia, že sme príliš nezaujímaví oproti iným krajinám... chýba nám národná hrdosť v takej miere ako sa vyskytuje trebárs u Američanov...keď sa naučíme vážiť si našu krajinu a národ tak bude pravdepodobnejšie že vzniknú knihy z nášho prostredia...

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Zaujali ma rozdiely, ktoré si vo svojom článku vypichla. Teda, je pravda, aj ja už začínam byť alergická na podobné témy v literatúre pre mladých (maturitný ples, školské a športové kluby, elitárstvo, vodičák a podobne) a to som určite neprečítala toľko YA kníh ako ty :). Aké sú ešte tie britské, či kanadské? (prosím, viac príkladov)
    O tých slovenských reáliách, škole, živote, rodičoch a tak vôbec (študentských, či školských zážitkov) je možno pár kníh (aj keď nie priamo zameraných na fantasy) - napr. Aprílové dievča, Džínsový denník, spomínaní Mariotovi dedičia, Vanessa Jóriová - Za múrom (ale to nie je o slovenkých reáliách, ale komplet vymyslený svet, a na 11roč. autorku fajn napísané)... možno je ich aj viac, neviem, nemám až taký prehľad. Myslím si však, že u nás sa skôr rieši prechod zo základnej na strednú školu (to je dosť veľký skok, či šok - apoň pre tých, čo nešli na osemročné gymnázium :) ), maturita... Prípadne je veľa kníh zameraných skôr na 1. stupeň ZŠ, prípadne aj tu je prechod na 2. stupeň. Spomenula by som napríklad Gabiku Futovú a jej knihy: Moja mama je bosorka, alebo toto, čo napísala Romanom Bratom - Chlapci padli z višne a dievčatá z jahody. Ešte si spomínam na starú rozprávku od slov. autorky: Toňa Revajová - O kráľovi a malej breze (o tom, ako chalanisko vykope fľašu, z ktorej vyjde minuatúrny kráľ a začne sa zväčšovať a rozkazovať všetkým naokolo). Prípadne iné od iných autorov - Princezná z paneláka, Neznášam, keď ma hladkajú po hlave, Byť tak Bondom, 13, Prekážkár v džínsach, Striga zo strojovne, Druhé podanie...

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Veľa z tých slovenských som čítala a súhlasím - ešte by som doplnila Enju Rúčkovú a už dlhšie sa chcem pozrieť na tie malé farebné kockaté knihy, čo vychádzajú v Evitapresse. To s tým prechodom ZŠ/SŠ je skvelý postreh - tiež priznávam, že toho nemám načítané toľko, aby som spravila článok, ale toto je téma, ktorá sa opakuje veľmi často. V podstate v tom je istá logika - ak pracujeme s tým, že YA odráža život mladých, tak na Slovensku je najväčší duševný skok medzi deviatou triedou a strednou, kiežto v Amerike pokračuješ len z triedy do triedy a "pointou" dospievania je magických 16. Mám pocit, že keby som robila graf a vypichla, na ktoré veky sa ktorá krajina orientuje, u nás by to bolo 15 až 18, v Amerike 13 (začiatok teen rokov) až 16. Toto je skvelá téma na zamyslenie, určite nad ňou popremýšľam :)

    Za posledný rok sa tie hranice amerických klišé trochu posunuli (hlavne vďaka Fifty Shades of Grey), tiež sa veľmi posilnila pozícia contemporary a tak oproti tým stereotypným knihám vzniká aj niečo odvážnejšie... ale britské knihy sú stále o krok vpredu :) Najviac to vidieť na pojatí partnerského života a sexu - v americkej knihe ideš ideš ideš ideš a hrdinovia si decentne zasexujú na konci za odmenu; v britskej je to naopak :D V britských knihách je sex taký ľudskejší - veľa krát trápny, nešikovný... nie nadpozemský zážitok v svetle hviezd. Aspoň mne sa teda to podanie páči oveľa viac.
    Spomínam ju už v článku, ale Tabitha Suzuma teraz vydáva novú knihu Hurt, kde odpálila rovnakú bombu, ako kedysi vo Forbidden - nemôžem povedať, čo, pretože je to najväčšie tajomstvo celej knihy, ale ako bolo Forbidden o nemysliteľnom inceste, toto je o niečom podobne nepredstaviteľnom a odvážnom, nehovoriac o veľmi otvorených sexuálnych scénach. Čo som v článku nespomínala (lebo som to ešte nemala prečítané) je Sarra Manning, v slovenčine vyšla jedna jej kniha pod názvom Tweetni mi. Netreba sa nechať odradiť obálkou, je to UKYA ako vyšitá zo všetkým, čo k tomu patrí. Čo cítim ako problém je to, že veľa britských aj kanadských autorov sa snaží imitovať americký štýl a v poslednej dobe som nenarazila na nič, čo by ma oslovilo...
    Ale cez leto som bola v Anglicku a inšpirovaná pripravujem článok o tom, čo som z britskej produkcie čítala... príde na to o pár dní :)

    OdpovedaťOdstrániť

Copyright © 2015 LuuYA
| Distributed By Gooyaabi Templates