Elizabeth Wein: Rose Under Fire  

Posted in , ,

1944, august
Volám sa Rose, mám 18 rokov a odjakživa milujem lietanie.

Neverím, že vojna trvá už päť rokov. Päť rokov, počas ktorých boli moje najväčšie starosti škola, nové šaty a americkí chlapci. Nepriletela som len do Anglicka, ale do úplne nového sveta. Ľudia tu v Európe sú iní. Strhaní, zničení, unavení. Nechápem tento svet.

Pilotov je nedostatok a aj tak mi nedovolia lietať. Pilotujem odkedy som mala dvanásť a stále som dobrá len na prevážanie lietadiel - nemám so sebou ani nôž, nieto bomby.

A nie preto, že som mladá. Pretože som dievča. Maddie hovorí, že sa s tým mám zmieriť, ale ja to nedokážem. Chcem lietať. Chcem bojovať. Chcem pomôcť.

1944, september
Rose, čo sa s tebou stalo? Pátrali sme všade, kde sa dalo. Vieme, že ťa naposledy videli nad Francúzskom, ale potom? Kam si zmizla? Žiješ ešte vôbec? Nechávame tento zápisník na americkej ambasáde s dúfaním, že si ho jedného dňa prídeš vyzdvihnúť sama. Všetci na teba myslíme.
M.
1945, apríl. 
Neverili mi, že som to ja. Neverili mi, keď sa pod menom Rose prihlásila táto krehká, vychudnutá kostra s kruhmi pod očami a sotva sa držiac na nohách. Ale som to ja. A prežila som koncentračný tábor Ravensbrück.

Prežila som všetko to zlé a strašné. Hlad, tresty, nezmyselný systém, kruté dozorkyne. A viete, čo je na tom najhoršie? Že som o tom vedela. Vedela som o ženách, ktoré dali svetu vedieť, čo sa v Ravensbrücku deje - o doktoroch, ktorí "pre dobro vedy" simulujú strelné zranenia na nevinných ženách a skúšajú, čo sa s telom stane bez poskytnutia pomoci. A kývla som nad tým hlavou, ďalšia protinemecká propaganda. Neverila som tomu. A ona je to pravda.

Ale bola som tam a všetko som to zažila. Zmrzačené ženy zvané Králiky. Strach o život - buď vlastný, alebo ten mojej "králičej" kamarátky Rózy. Sledovala som, ako za barakmi stavajú plynovú komoru a potom každý týždeň vyšlú náhodný transport, ktorý celé hodiny jazdí dokola a dokola okolo tábora, aby nakoniec zastal na tom istom mieste a nahnal stovky žien na smrť.

A viete, čo mi zachránilo život? Poézia. Poézia a moje milované priateľky. Elodie, ktorá vždy vedela, ako prejsť Nemcom cez rozum. Irina, ktorá nikdy nezabudla snívať o lietaní. Lisette, ktorá ma podržala vždy, keď bolo najhoršie. Karolina, ktorá tak túžila po mori. A moja Róza, Rózyczka...

1946, december.
Maddie čítala môj zápisník celú noc. Nemohla od neho odtrhnúť oči. Ak náhodou prestala, musela sa k nemu hneď vrátiť. Nie je to príbeh o koncentračnom tábore, je to príbeh o mne a mojich priateľkách. Nie je veľkopelý, ani epický, ja nie som hrdinka a nikdy ňou nebudem. Ktorá hrdinka by napokon vlastnou chybou skončila v nemeckom zajatí? A predsa, keby to aj bola kniha, neprezradila by som vám hneď na začiatku, že predsa prežijem. Nepísala by som do nej vlastné úvahy, sny o budúcnosti, básne.

Môj príbeh má jedno veľké prekvapenie, ktoré si všimnete až po dočítaní: presah. Tak ako príbeh Maddie a jej škótskej priateľky, aj ten môj prinesie v istom bode niečo, čo tak často nevídate. Oba naše príbehy sa skladajú z dvoch častí - na konci prvej si myslíte, že je to koniec, ale ono to pokračuje a zrazu sa na všetko dívate inak, hlbšie, čistejšie. A ak ste počuli o príbehu Maddie... začiatok toho môjho vám zlomí srdce. Možno je trochu nudný a zdĺhavý, ale keď sa dostanete na záver, pochopíte, že mal svoje miesto. Bez neho by ste nevideli, ako veľmi som sa zmenila. 

Tipujem, že ste veľa takýchto príbehov nečítali. Príbeh absolútne bez mužov, bez hrdinstva, bez zápletky. Len o všedných dňoch a o priateľstve. A predsa si myslím že sa mi to podarilo. Dokázala som opísať to, čo som cítila. Dokázala som moje priateľky znova priviesť k životu. Dokázala som vám opísať tých pár týždňov, ktoré som v Ravensbrücku strávila, aj keď viem, že iní by to urobili lepšie, uveriteľnejšie. Neviem, komu presne ho mám odporučiť, pretože aj keď mám len 19, cítim sa oveľa staršia, no na tom až tak veľmi nezáleží. 

Nie je to ako príbeh Maddie a jej kamarátky, je to môj príbeh, a je v mnohom iný. Ale ak ste počuli ten ich, mali by ste si vypočuť aj môj.

This entry was posted on štvrtok, júna 20, 2013 and is filed under , , . You can leave a response and follow any responses to this entry through the Prihlásiť na odber: Zverejniť komentáre (Atom) .

5 komentárov

Huh. Teď nevím, jestli je to shrnutí celý knihy (a tím pádem plný spoilerů) nebo jen úvod :) Nebo úplně něco jinýho. Každopádně se mi to moc líbí!
Proto bych chtěla poradit - přečíst si tohle nebo Code Name Verity?

Nie, je to len úvod :) Zámerne som vybrala len tie Králiky (o ktorých počuje hrdinka hneď na začiatku a premýšľa, kam až dokážu pri anti-propagande zájsť) a jednu pár-riadkovú scénu, ako sleduje tie transporty a je niekde na 60%, ale nemá žiaden dopad. Hrdinka to skrátka len sleduje a poznamená, a mne sa páčil ten nápad, ak na to môžeme použiť slovo "páčil." Je tam toho oveľa viac. Hlavne to hrdinka píše spätne, takže ak nerátam práve tú transportovú scénu, zašla som tak odhadom po stranu 60 (z 350) kvôli tomu, že až tam začína to rozprávanie o tábore, ktoré vlastne sľubovala kniha od začiatku. Tú časť o priateľkách som vlastne vykradla rovno z textu, takým nejakým šokom to začína: "Ach moje drahé priateľky, Irina, Elodie, úbohá Lisette - stratila som vás." Trochu som na to nadávala, že človek príde o prekvapenie hneď na začiatku, ale... spoilers :)
Fúha. Verity je podľa mňa trochu ťažšia na čítanie. Do polovice sa tam nič nedeje, takže pre mňa bola aj trochu nudná. Tu som sa bavila už od začiatku. Verity je podľa mňa prepracovanejšia a emocionálne silnejšia, ale toto je zábavnejšie čítanie. Možno toto sa mi páčilo o chlp viac.

Díky za vysvětlení, že kniha spoileruje vlastně už od začátku :D
Já právě o Verity slyšela, že je tak trochu nudná (samý letadla, piloti, rádia atd neustále dokola a nic se neděje) a přitom má spoustu dobrých hodnocení. Ale ok, přesvědčila jsi mě a zkusím tuhle.
Jinak úplně bokem - je docela náhoda, že jsem se zrovna před pár dny rozhodla o víkendu začít číst jinou válečnou knihu (sice o Vietnamu, ale co) a to jsem nikdy předtím nic s tímhle tématem nečetla. A najednou tu mám hned dvě :)

Fíha, zaujímavý nápad... A tiež kniha pôsobí veľmi dobre. Tak uvidím, či sa k nej niekedy dostanem.

Velmi nápaditě pojatá 'recenze':)
Kniha zní lákavě a zajímavě, ale zároveň vím, že tituly s touhle tématikou jsou pro čtenáře sebevraždou.

Zverejnenie komentára

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...