6. 9. 2013

Katie McGarry: Pushing the Limits

Pushing the Limits je „emočná jazda", ktorej „hrdinovia zjazvení na tele i duši" si „musia prejsť osobným peklom" a „vyrovnať sa s vnútornými démonmi", pretože „láska prichádza vtedy, keď ju najmenej čakáte". 

Takýto odstavček sa obyčajne dáva v recenzii na záver. Dnes som vám to uľahčila a presunula ho na úvod.

Ale ak ste nepostrehli ironické úvodzovky a už teraz sa na knihu tešíte, je to to jediné, čo by ste si mali z tejto recenzie odniesť. V podobnom tóne sa totiž nesie celá kniha: Gýčová a nedáva zmysel

Úbohá Echo, nebezpečný Noah
Občas prežijete niečo také stresujúce, že vás to myseľ nechá zabudnúť. Presne to sa stalo Echo - vytesnila z pamäte celý jeden deň. Preto sa Echo ocitne na terapii, kde si má spomenúť, prečo má ruky samú jazvu.

Noahovi rodičia zahynuli pri požiari. V rodine ostali traja bratia, ktorých rozdelili do dvoch pestúnskych rodín. Noah počíta dni do maturity, aby mohol mladších bratov adoptovať. Ibaže Noah je problémové dieťa (= bad boy). A tiež potrebuje terapiu.

Noah a Echo, dve zmučené, nepochopené, doráňané, krehké duše sa stretnú... a zatvoria oči pred všetkou nelogickosťou, zdravým rozumom, realistickým konaním, logickými dierami a citovým vydieraním, ktoré táto kniha obsahuje. 

Bojujem sama so sebou: pokúsiť sa nájsť na knihe (podľa mňa) neexistujúce pozitíva, alebo spáchať spoločenskú samovraždu a stratiť dôveryhodnosť všetkých čitateľov, ktorí tento "klenot" považujú za najlepšiu knihu roka 2012, 2013, 2014 alebo skrátka ktoréhokoľvek roka, kedy ju čítali.

Vaša pravidelná dávka emócií
Začiatok sľubuje veľa: Echo je doma sužovaná tyranským otcom a narcistickou macochou, Noahovi nechce súd povoliť stretávania s mladšími bratmi. Úvod vám však nepovie, že úbohá Echo len nedokáže otcovi povedať o vlastných cieľoch a Noah chce bratov od milujúcej a bohatej pestúnskej rodiny vysúdiť. Lebo kto môže nahradiť jeho, JEHO, Noaha, ich krv? Fuck systém. Ako nemôžete pochopiť, že aj keď pije, fajčí, nemá ani floka a po maturite ani strechu nad hlavou, tak je stále lepšia voľba, ako tie bohaté pestúnske beštie?
Áno, presne tak. Noahovi sa nedá nedať za pravdu.

Noah a Echo sa striedajú po kapitolách v prvej osobe. Rozoznáte ich tak, že fucking Noah je taký fucking Bad Boy, že fuckuje tak prirodzene, ako fucking myslí. Nadávky mi v knihách nevadia - pokiaľ nie sú samoúčelné. Narazíte na stranu, kde sa podľa fucking-Bad-Boy pravidla zorientovať nemôžete? Tak nemáte šancu prísť na to, kto práve rozpráva - prejav oboch postáv tak preteká "mĺkvymi výkrikmi" a "slzami duše", že nebyť Noahovho nadávania, bol by úplne jednoliaty.

Noah a Echo chodia po svete, pateticky sa ľutujú a pokladajú za obete krutého systému. Ich životy samozrejme naberú zmysel, keď sa do seba na strane 60 zamilujú - Noah do Echo, lebo má pekný zadok a Echo do Noaha, lebo je nebezpečne sexy. Echo vzťah má, ale keď chce pán X. sex, neváha ho odkopnúť a prebehnúť k Noahovi. (Ktorý chce vlastne sex tiež, len to Echo nepovie. Takže Noah, morálny víťaz si ty.) A akokoľvek som sa niečo nájsť snažila, ich jediná spoločná vlastnosť je depresívna sebaľútosť. A že sa im dobre bozkáva.

Pushing the Limits nie je psychologická kniha, ako sa podľa anotácie tvári. Celá kniha je len o láske - medzi hrdinami zo začiatku a konca je len ten rozdiel, že "vďaka láske" prišli na riešenia, ktoré by mal normálny človek pripravené za desať minút a nerumázgal pred tým 400 strán. Postavy jednoducho nie sú podané tak, že by mali v riešení problému nejakú ďalšiu prekážku - Echo presne vie, ako sa otcovi postaviť, ale z nejakého podivného dôvodu pre to nikdy nič nespraví. Ach, nikto nerozumie mojim mĺkvym prosbám, prečo je svet taký krutý?

Všetky problémy, čo hrdinovia majú, majú len s jedným účelom: aby vám ich bolo ľúto. Ľudia. Príbehy. Emócie. 

Ďaleko za moje limity
Naoko "realistický príbeh" preplnený iracionálnymi klišé. Priemerný štýl. Melodráma kam sa pozrieť. Psychologický problém hlavnej hrdinky, ktorý je len zámienkou na to, aby sa aj v kope kamarátov mohla cítiť nepochopená a opustená. Prvoplánová romanca založená na bozkávaní. Lacné citové vydieranie o roztrhnutej rodine plné dojatých slzičiek v očiach malých bračekov, za ktoré by sa nehanbila ani V. C. Andrewsová.

Pushing the Limits pre mňa zosobňuje všetko, čo na knihách neznášam - umrnčané hrdinky, umelých bad boyov, instantnú lásku, patetické problémy a samoúčelné zneužitie vážnych tém, len aby mali hrdinovia vo vzťahu nejakú prekážku. Pre mňa je plné klišé a vykalkulovaného citového vydierania.

Napriek tomu sa pri hľadaní ďalšej negatívnej recenzie poriadne zapotíte, pretože svet túto knihu miluje. Lebo ako som povedala, Pushing the Limits je „emočná jazda", ktorej „hrdinovia zjazvení na tele i duši" si „musia prejsť osobným peklom" a „vyrovnať sa s vnútornými démonmi", pretože „láska prichádza vtedy, keď ju najmenej čakáte".

10 komentárov:

  1. Já zase nechápu, co svět vidí na Night Huntress... Stane se :D
    PtL se mi líbilo, ale rozhodně to nebyla nejlepší kniha 2012 (ale už předem plánuju, že to bude nej kniha roku 2014, tak pozor na to! :D )
    Co se týče Noaha - už si to tak dobře nepamatuju, ale nebylo to s jeho nedůvěrou k pěstounské rodině tak, že měl špatné zkušenosti s pěstouny? A že si myslel, že se adoptivní rodiče snaží nechat jeho bratry zapomenout na rodiče? Já nevím, už si to nepamatuju :D
    S Echo mě zase hrozně vadilo, jak jí odmítali říct cokoli o tom dni. Já nevím, asi by to tak podle mě bylo jednodušší?
    A co se týče konce - ten teda byl přeslazený, ale občas mi to ani nevadí... Třeba taková Perfect Chemistry, že :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Sledovala som na konci roka kopu rebríčkov, hlavne teda v zahraničí a tá kniha bola takmer v každom jednom. Ešte som si vravela, že aká škoda, že som ju vtedy nemala prečítanú - že by som sa tiež pripojila... :D
    Hej hej, bolo to tak, ako hovoríš. Plus sa ešte obával, že mu zámerne chcú bratov odcudziť (ehm ehm pri tom jeho správaní, to je ale nečakané!) a že im nechcú dovoliť stretávať sa... (A všetky ich pokusy, ako vyjsť Noahovi v ústrety a navýšenie stretnutí, to bola asi tiež nejaká konšpiračná teória proti nemu. Podľa mňa... celá Noahova línia = strašná nelogika.) S Echo mi to tiež vadilo. Vyrábanie problémov tam, kde nie sú.
    Koniec samotný mi až tak nevadil (paradoxne mi vadil viac pri PCH :D). Asi som bola skôr rada, že je koniec :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Preboha živého Night Huntress je úplne úžasné!!!!! 8_)

    PTL som ešte nemala to šťastie čítať, ale určite sa na to chystám. Mňa ani neláka "emočná jazda" a "skutočné problémy" ale skôr, že je to bez nadprirodzena 8D Milujem nadprirodzeno, ale niekedy neuškodí si prečítať niečo také "vážnejšie" z reálneho života. Preto sa mi tak moc lúbilo One week girlfriend 8)

    Pekná recenzia, zabavila som sa 8D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Um... v podstate máš pravdu, keď na to hľadím z tohto pohľadu, ale ja som to autorke aj tak zožrala aj s navijakom a knihu si zamilovala. :D Čo už.:D

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Skvelá sarkastická recenzia, na ktorej som sa dobre zabavila. Ale aj tak tú knihu milujem. :D

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Súhlasím! recenzia úžasná ale kniha je pre mňa stále dobrá - nie najlepšia ale stále sa mi páči.

    Máš pravdu v tom že kopa problémov by sa dala vyriešiť prostou komunikáciou ale tak je to všade. Slečna X nepovie pánovi Y že je doňho lebo si myslí že by ju kvôli tomu pustil k vode/Kamoška Z nepovie kamoške K o tom že je víla/anjel/vlkodlak/etc aby ju na konci knihy táto "nevinná" osôbka vytiahla zo všetkých sra... problémov =D.

    A ja už som, úprimne povedané, zvykla že v tvojich recenziách nemám hľadať ... "porozumenie" či rovnaký názor - čítam ich práve pre tvôj štýl keďže náš vkus je zdá sa tak odlišný. Pre mňa si jedna z tých recenzentiek ktoré skoro na všetko kydajú ale aj tak by som ich nečítaním o dosť prichádzala =D!

    Takže len tak ďalej!

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Night Huntress som inak nečítala. Skoro sa až hanbím, echm...

    E_V_E - po PtL som čítala Sea of Tranquility a to mi hrozne pripomínalo Speak od Laurie Halse Anderson, ktorý je asi najznámejšia takáto vážna kniha. Mám na budúci týždeň pripravený článok, kde pár takých kníh spomínam, ale písala som ho tak, že som spravila škrtanicu z asi dvanástich... hmmm... kde zoberiem trochu voľného času na plnohodnotný článok o vážnych knihách... *nečaká na odpoveď a odchádza dumať :D*

    Neliss & Simone - keep calm and no worries, viete, že nie ste samy :D

    Viktória - podľa mňa je to úplne normálne, ak sa vkusy rozchádzajú, aj ja chodím čítať ľudí, s ktorými to tak mám (momentálne napríklad všetci komentátori :D) - ak je recenzia dobrá, dokážem si z nej odvodiť, že aj keď recenzenta niečo nadchlo, mne by to liezlo na nervy (a naopak). Práve s touto knihou som ozaj bojovala, pretože tá chýbajúca komunikácia šla pre mňa až do extrému, takže je to, ehm, ešte "tvrdšie" ako zvyčajne, ale o to viac si cením, ak sa vraciaš čítať :) Ďakujem ♥

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Boze, Luu, milujem ta :D A keby som ja pisala recenziu na tuto knihu, chcela by som v nej povedat presne vsetko to, co si povedala ty :)

    OdpovedaťOdstrániť
  9. :D Koukám, že ses u recenze bavila. :D PtL mě bavilo, sice tam bylo všechno, co jsi psala, ale stejně mě to nějak chytilo. :D

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Triss - očaríme ostatných našou láskou niekedy na najbližšej káve... my sestry vo zbrani!

    Moira - náhodou ani nie, prepisovala som to asi štyri mesiace a dohromady šesť krát (stále to vyzeralo príliš útočne, toto je najjemnejšie, čo sa podarilo), zábava sa vytratila :D

    OdpovedaťOdstrániť

Copyright © 2015 LuuYA
| Distributed By Gooyaabi Templates