Amy Reed: Invincible (Invincible #1)  

Posted in , ,

Jedného dňa urobím zoznam všetkých klišé, ktoré rakovinové knihy majú, vravela som si pri čítaní, a táto odfajkne každé jedno.

Evie leží v nemocnici a umiera na rakovinu. Áno, Evie umiera. Jej najlepšia kamarátka umiera. Malé okoidúce dievčatko umiera. Ten úžasný chlapec z vedľajšej izby umiera.

Po 30 stranách som si takmer trieskala hlavu o stenu, ako som mohla byť taká sprostá a TOTO rozčítať. Keď vzápätí Evini kamaráti Evie z nemocnice unesú na "posledný nádych čerstvého vzduchu, slobody a omamných látok", zastavila som sa a vychŕlila zo seba polstranový začiatok recenzie, v ktorej som sa chystala Invincible zniesť pod čiernu zem za nehanebné, povrchné a kruto vykalkulované priživovanie sa na rakovinových knihách.

A potom sa stal zázrak. Najprv v knihe: Evina posledná chemoterapia zaberie s oneskorením a Evie vyzdravie. Nikto tomu spočiatku neverí, ale je to tak - Evie je zdravá ako rybička a má sa vrátiť domov. Späť do svojej izby, späť k svojej rodine, späť k normálnemu životu.

Ibaže Evie sa vrátiť späť nedokáže. Práve ste prežili rakovinu a v škole je najdôležitejšie to, kto je gej a kto s tým pôjde na prom. Kamaráti sa nezastavia o tom, ako ich sklamalo, že ste boli preč tak dlho, lebo ste o veľa prišli a oni sa s vami nemajú o čom baviť... a doma sa každý tvári, že Evie mala vlastne len nejakú malú chrípočku, a že nevidia dôvod, prečo by hneď nemohla začať žiť tak, ako predtým.

Každý chce späť starú Evie, ktorú stredoškolské klebety bavia, pre ktorú je večierka o desiatej koncom sveta, a ktorá z rodinného kruhu nikdy neodišla. Ale toto nie je nová Evie. Nová Evie, ešte pred týždňom pripravená zomrieť, je vystrašená a zmätená. 

Nová Evie o tom nevie, ale začína prepadať do depresie. 




Veľké prekvapenie: psychické problémy sú viac ako zlá nálada a keď je o tom zrazu celá kniha, ľuďom sa to nepáči. Pretože Evie nemá nad hlavou temný mrak, ktorý prvý náznak lásky zaženie. Evie je chorá: naozaj, ťažko a uveriteľne.

Zabudnite na dej. 250 z 330 strán je len o postupnom zhoršovaní Evinho stavu, ktorá je čoraz viac apatická a deprimovaná, neskôr neschopná empatie, rozčarovaná, všetkým otrávená a paranoidná. Ak ešte stále hľadíte na obálku a vidíte v nej nové Na vine sú hviezdy, PRESTAŇTE. Romantika príde. Láska príde a urobí presne to, čo láska pri chorobách zmôže: nič.

Invincible je kniha, po ktorej som túžila od čias Speak od Laurie Halse Anderson, ale každý pokus ju nájsť skončil pri pseudo-psychologických romantikách ako Pushing the Limits (-recenzia-) alebo Beznádejná (-recenzia-). Je to tvrdá, tvrdá káva, ktorá vám nezahrá na city, nevtlačí do očí slzičku ani neponúkne veľké životné múdra. Skončila som o štvrtej ráno a odpustila tomuto klenotu ten príšerný začiatok akoby sa nikdy nestal, LEBO WOW.

Ale nie som v čítaní recenzií na surové knihy nováčik, a asi tuším, čo si väčšina ľudí povie: že ten emocionálny a romantický začiatok bol úplne skvelý, a potom sa tá kniha s tou príšernou a nemožnou hrdinkou stále viac a viac kazila.

This entry was posted on utorok, mája 12, 2015 and is filed under , , . You can leave a response and follow any responses to this entry through the Prihlásiť na odber: Zverejniť komentáre (Atom) .

5 komentárov

Chápu, proč se ti to tak líbilo, ale chápu i zmíněný recenzenty. Pokud je příběh o hrdince trpící depresema opravdu dobře napsanej, tak nás přiměje cítit to, co ona. A kdo by chtěl propadat depresivním stavům? Já teda ne. Když už syrovost, tak dávám přednost trošku agresivnějším přístupům :) I když asi to záleží případ od případu. Ale v jednom máš rozhodně pravdu - pokud kniha není samej úsměv a óch a ách, tak ji valná většina čtenářů znechuceně odloží.

A PRÁVE preto o týchto knihách tak často píšem, aby ľudia vedeli, do čoho idú. Niekto si myslí, že má rád tieto "issues novels", vezme túto knihu a čaká, že bude ako všetky ostatné, romantika, rozprávkový koniec, láska všetko vyrieši... a zrazu proste šok, lebo je ten problém podaný realisticky, a keď je niečo podané realisticky, zrazu to nie je príjemné čítanie. Ak chce niekto čítať len šťastné príbehy, nemám proti tomu ani mäkké f (každý má nejaký žáner alebo typ zápletky, ktorý nečíta, normálka), ale fakt, fakt ma štve, keď čitatelia romantických vecí siahnu po tomto a vytýkajú tomu, že to nie je, čo si predstavovali -_-

Mňa knihy o chorobách nikdy nelákali. Vlastne ich fakt neznášam. Mám dojem, že teraz pchajú rakovinu úplne všade a dosť mi to vadí. Akoby sme toho nemali dosť v normálnom živote.

Táto kniha by ma zrejme zabila. Rakovina a potom ešte aj depresia? Ako sa ti to podarilo prečítať? Ja by som sa asi po tretej strane rozrevala a zavrela to. :D Ale tak s depkou mám dosť veľa skúseností, neviem si predstaviť, že by som o tom mala ešte aj čítať. Najhoršie je totiž, ak ju niekto má, nevie o tom a uvedomí si to, až keď sa z nej dostane... nič ho nezaujíma, iba sedí a nechápe, prečo vlastne žije... a zdajú sa mu takéto myšlienky normálne.
Niekedy mi nedáva zmysel, prečo by chcel niekto dobrovoľne zažiť takéto pocity, aj keď je to iba prostredníctvom hlavnej postavy v knihe.
Ale fakt ma to zaujíma... ako to vnímaš ty? Nevadí ti o tom čítať? Nijako ťa to neovplyvní?

Hmm... myslím, že pri čomkoľvek treba nechať ubehnúť nejaký čas, kým človek dokáže zobrať do ruky nejaký príbeh a znovu veci prežiť. Najprv je to tak, že sa na nejakú knihu pozrieš a deň po dni si vravíš "nie-nie-nope-nikdy", a potom si jeden deň povieš "možno", a zrazu je z toho "nie-nie-snáď-nie-možno-nie-nikdy". Samozrejme, že nechceš riskovať, že by si z jedného dňa mohla lapsnúť späť do negatívnych pocitov na celé týždne, takže sa na to ani nepozrieš, ale čím viac času ubehne, tým viac tých "možno" a "áno" sa tam objavuje, až sú nakoniec v menšine tie dni, keď si vravíš "nie", a keď sa do nejakých pocitov nevrátiš práve v ten zlý deň, nič zlé sa nestane. A to v podstate hovorím o všetkom, od nejakej zlej hádky, ktorá sa zabudne po pár dňoch, až po veci, ktoré sa zabúdajú celé mesiace - nakoniec dôjdeš do bodu, v ktorom sa na to dokážeš pozrieť a neprevziať na seba negatívne pocity, ale skôr sa zamerať na veci, ktoré s príbehom zdieľaš. A už je to len o hľadaní toho podobného, všetkých tvojich pocitov, ktoré dobrý autor majstrovsky zhrnie do slov.

A prečo čítať knihy, ktoré nie sú príjemné... Prečo čítať príbeh o detských prostitútkach z Indie? Prečo čítať o ľuďoch umierajúcich na rakovinu? Prečo čítať o depresii? Prečo čítať o ľuďoch utláčaných pre ich sexuálnu orientáciu? Pretože možno (snáď) väčšinu z toho nikdy neprežijeme, ale máme povinnosť nezatvárať pred tým oči. Neodsúdiť depresiu ako zlú náladu, z ktorej sa dá vyskočiť pozitívnym prístupom k životu, ako si toľko ľudí myslí. Nebude pre nich príjemné prečítať si takúto knihu, ale o to ide - že tie veci príjemné nie sú a my to musíme pochopiť, a že to nepochopíme inak, len skokom do ľadovej vody. Neviem teda, prečo tieto "nepríjemné" knihy niekto iný, ale toto je preto, prečo ich čítam ja.

Vďaka za odpoveď... bola som fakt zvedavá, lebo ja si napríklad vôbec neviem predstaviť, že by som moje "nie" niekedy zmenilo na "možno". Asi som ešte furt v štádiu, keď sa spamätávam. Alebo inak si to neviem vysvetliť. Mňa takéto knihy nikdy nelákali, nebola som zvedavá ani predtým, ako sa mi začali zdravotné problémy. A zase nepovedala by som, že pred tým, čo si napísala, niekto zatvára oči, ja mám skôr dojem, že nás podobné problémy prenasledujú na každom rohu, počúvam o tom v rádiu, v televízii, vidím to na internete... knihy s takýmito námetmi mi k životu vôbec nechýbajú. Čím nechcem povedať, že som bezcitná a nezaujímam sa o to... len sa mi zdá, že je toho niekedy až príliš.

Zverejnenie komentára

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...