16. 2. 2017

4x MINIRECENZIA: edícia UKYA - YA z Veľkej Británie



Liz Kessler: Read Me Like a Book
Ash má 17 rokov a začína maturitný ročník, v ktorom sa na ňu bude valiť jedna katastrofa za druhou: poháda sa s ňou najlepšia kamoška, otec sa rozhodne odísť od rodiny, s priateľom jej to prestane klapať a keď pri prvom sexe nepoužijú kondóm, začne to vyzerať aj na neželané tehotenstvo...

Tu - v polovici knihy - som sa šla na internet pozrieť o čom to vlastne je. Lebo ak to má byť rad nešťastných tínedžerských príhod, je to dosť slabé. A predstavte si, čo som z anotácie vyčítala: hrdinka je lesbička a je zamilovaná do svojej učiteľky.

Okej - ale hrdinka na to príde 100 strán pred koncom. 100 strán, ktoré sú tak klišé, až to bolí - každý, komu sa hrdinka prizná, to už "predsa dávno vie", okamžite treba navštíviť gaybar a nájsť si novú životnú lásku behom dvoch kapitol. (A čo slečna učiteľka? No...) Až si nakoniec poviete, že tých milión náhodných problémov v prvej polovici bolo vlastne celkom fajn.

Saci Lloyd: The Carbon Diaries 2015 (Carbon Diaries #1)
"Eko post-apo" so zaujímavým spracovaním (kniha vyzerá ako zošit na denník z recyklovaného papiera, do ktorého si hrdinka lepí výstrižky z novín), ale hlboko podpriemerným obsahom.

V roku 2015 dostane každý obyvateľ Veľkej Británie "CO2 na prídel". Znamená to, že ak si chcete kúpiť napríklad ovocie pestované v Taliansku, zožerie vám transakcia viac CO2 bodov ako pri ovocí z Anglicka, pretože sa pri dovoze cez celú Európu vytvorí viac emisií. A tak ďalej - kúrenie, elektrina, doprava, všetko.

Ibaže príbeh je v podstate nevydarená dráma o tom, ako nový ekonomický systém (+/- nejaké tie vražedné teploty v lete a mrazy cez zimu) rozkladajú manželstvo hrdinkiných rodičov, ako hrdinka chodí na koncerty, ako píše eseje do školy... a áno, Uhlíkové denníky sú denník v tom najdenníkovejšom slova zmysle, lebo to nakoniec nie je dobrý a pútavý román, ale nudné zápisky o všedných dňoch.

Kevin Brooks: Killing God
Niektoré knihy by som nazvala "blažene pomalé". Viete, ktoré myslím - tie, sa autor dokáže jednej scéne venovať aj niekoľko desiatok strán a vás to stále baví. Táto kniha takou scénou začína: pätnásťročná Dawn sa vyberie prejsť. Vonku prší a z toho, ako to autor opisuje, začne byť nepríjemne aj vám.

Táto "úvodná" scéna sa tiahne až do polovice a keď skončí, začne vám byť za ňou smutno. Dokonca som mala pocit, akoby sa tu zasekol aj autor, rozpísanú knihu odložil a keď sa k nej po nejakom čase vrátil, nevedel sa do tej fantastickej atmosféry opäť vžiť.

Čiže slovo dostane príbeh: Dawn žije po náhlom zmiznutí otca sama s neschopnou matkou. Navštívia ju dve jej spolužiačky, ktoré sa s ňou normálne nerozprávajú. Do toho vstúpi backstory o tragickom vzťahu Dawn a jej otca, ktorý jej spravil NIEČO veľmi zlé. Plus mínus niečo okolo a hľa, záverečná scéna.

Všetko dejové, čo sa v tejto knihe udeje, sa stane až v druhej polovici. Knihy, ktorá má len 240 strán. Nápady nie sú zlé, Dawn a jej myšlienkové pochody fajn... ale je strašná škoda, že to autor nahustil jedno cez druhé a vlastne v konečnom dôsledku nedal dosť priestoru ničomu. Po tak skvelo napísanom úvode je to normálne až smutné, lebo ak by sa autor tak neponáhľal, bola by to naozaj skvelá kniha.

Louise Reid: Lies Like Love
Audrey má depresiu, trpí insomniou a halucináciami. Jej starostlivá matka sa ju preto rozhodne odviesť na pokojný vidiek, kde bude môcť Audrey venovať každú možnú minútu. Audrey teda nastupuje na miestnu školu, bojuje so svojou chorobou, nájde chlapca, do ktorého sa zamiluje...

...a prvých 100 strán si kladiete otázku: Načo toto preboha čítam? Áno, je to dobre napísané... ale... nič viac...

A potom vám niekedy okolo polovice začne dopínať, že veci nie so také, ako sa zdajú... čo je pravda a čo iba výmysel hrdinkinej chorej mysle? Kniha má 460 veľmi husto popísaných strán a prostredná tretina je BOHOVSKÁ. Predstavte si to ako druhý diel Mary Dyerovej, keď sme ešte nevedeli, či sú jej halucinácie pravda alebo výmysel. 

Ale posledných 100 strán je TAK. NEUVERITEĽNE. FRUSTRUJÚCICH! Napätie rastie, vyvrcholenie sa blíži... a hrdinka sa zrazu z kapitoly na kapitolu začne správať ako padnutá na hlavu - a obviňovať ľudí, ktorí sa jej doteraz všemožne snažili pomôcť a ona im o svojich problémoch celú knihu úmyselne klame, že si nič nevšimli, že jej nijako nepomohli, že nevypočuli volanie o pomoc skryté v hĺbke jej duše... Chápem, o čo sa autorka snažila - ale tragicky jej to nevyšlo a namiesto prežívania "psychologickej drámy" mám chuť hrdinkou iba zatriasť.

Autorkina prvotina Black Heart Blue (recenzia) je fantastická. Toto? Sľubný úvod, fenomenálny stred, otrasný, OTRASNÝ koniec. Obrovské sklamanie a množstvo premrhaného potenciálu. Škoda, fakt škoda.

0 komentárov:

Zverejnenie komentára

Copyright © 2015 LuuYA
| Distributed By Gooyaabi Templates