Francesca Zappia: Vymyslela som si ťa
Keď mala Alex sedem rokov, stretla Modroočka: úžasného chlapca s úžasnými modrými očami, ktorý - počas tých niekoľkých spoločných minút - objavil cestu k jej duši. Ako? Povedal, že sa mu páčia Alexine červené vlasy.
O desať rokov neskôr sa začína nový školský rok a Alex stretáva Milesa. Stačí jeden pohľad do očí a... a prekvapivo veľa strán, kým si Alex uvedomí, že si Modroočka nevymyslela, a že je rovnako úžasný ako v jej detských spomienkach.
Jop. Sorry. To je celá pointa. Nie to, že "Alex je schizofrenička a každý deň zvádza ťažký boj, aby rozoznala skutočnosť od halucinácie". Ale chlapec. Zlá roztlieskavačka. A prapodivná backstory o svetelnej tabuli, ktorá vraždí dievčatá. Želám si, aby som si ja vymyslela toto.
Zniem kyslo. Áno, ja viem. Mám dôvody. Prvým je staré známe sklamanie z toho, že som zase raz nedostala príbeh, kde by bola duševná choroba viac než ozvláštnenie. Dokonca mám tichý pocit, že autorka proste len potrebovala logický dôvod na záverečný zvrat, tak šla na internet a použila prvé, čo jej google vyhodil: schizofréniu. Takže Vymyslela som si ťa nie je príbeh o dievčati so schizofréniou - je to príbeh, do ktorého bola schizofrénia len vsunutá. A nedovolím si hodnotiť nakoľko realisticky, ale aj s mojimi obmedzenými znalosťami mám VEĽKÉ pochybnosti, či to vôbec schizofrénia JE.
Ale druhý - a oveľa väčší, pretože som vďaka nemu knihu otvárala KAŽDÝ. JEDEN. KRÁT. s čoraz väčšou nechuťou - je slovenský preklad. Ó - môj - bože. Rovnako ako Šťastná sedmička (recenzia) nie je Vymyslela som si ťa preložené, ale slovo za slovom preklepané: s anglickým slovosledom, nulovou nápaditosťou, množstvom preklepov a amatérskych kalkov, aké znejú od študentov prekladateľstva v prvom ročníku, ale NIE od profesionálneho prekladateľa. Ak je na tejto knihe ČOKOĽVEK dobré, slovenský preklad to vzal, rozdupal, rozžuval a vypľul do podoby, v ktorej som to čítala. Áno. Až také zle.
Pri posledných 100 stranách bolo zle aj mne, kedykoľvek som si povedala, že sa idem premôcť a skúsiť to dočítať. Lebo príbeh sám o sebe nie je vyslovene tragický - hrdinka chodí do školy, zamiluje sa, sem-tam berie lieky. Otrepané "nikto sa to o mne nesmie dozvedieť, lebo by sa mi celá škola smiala". Jednoducho sivý priemer, ktorý by som inak zhrnula v minirecenzii, lebo vlastne nie je o čom rozprávať.
Ale kombinácia odfláknutej duševnej choroby a slovenského prekladu to posunula na niečo, čo si zaslúži celý článok. Pokiaľ toho veľa o duševných chorobách netušíte (a sľúbite mi, že sa to z kníh ako táto nebudete učiť), okej, čítajte si to ako stredoškolskú romancu s netradičným zvratom. Ja len hovorím, že keď duševné choroby a romantika, existuje množstvo kníh, ktoré tému zvládajú decentnejšie - a sú dokonca aj lepšie napísané. Alebo minimálne nemajú taký zlý preklad.
Pri posledných 100 stranách bolo zle aj mne, kedykoľvek som si povedala, že sa idem premôcť a skúsiť to dočítať. Lebo príbeh sám o sebe nie je vyslovene tragický - hrdinka chodí do školy, zamiluje sa, sem-tam berie lieky. Otrepané "nikto sa to o mne nesmie dozvedieť, lebo by sa mi celá škola smiala". Jednoducho sivý priemer, ktorý by som inak zhrnula v minirecenzii, lebo vlastne nie je o čom rozprávať.
Ale kombinácia odfláknutej duševnej choroby a slovenského prekladu to posunula na niečo, čo si zaslúži celý článok. Pokiaľ toho veľa o duševných chorobách netušíte (a sľúbite mi, že sa to z kníh ako táto nebudete učiť), okej, čítajte si to ako stredoškolskú romancu s netradičným zvratom. Ja len hovorím, že keď duševné choroby a romantika, existuje množstvo kníh, ktoré tému zvládajú decentnejšie - a sú dokonca aj lepšie napísané. Alebo minimálne nemajú taký zlý preklad.
Ja som knihu čítala v originály a úprimne - nemyslím, že to je o moc lepšie =D. Už po niekoľkých kapitolách som mala nutkanie ju jednoducho zmazať a vykašľať sa na to (mne najviac z nejakého vadil štýl písania a celkovo jej rozprávačský hlas - neviem to vysvetliť ale bol pre mňa dosť zvláštny). Nakoniec som sa k nemu začala vracať keď som nemala čo robiť ale zároveň som vedela, že nemám čas nič rozčítať. Ja nie som proti romantickým knihách s chorými hrdinami, ak sú dobre podané. Dokonca nemusí byť ani vedecká - predstavivosť géniom praje. Ale táto bola sklamanie - čakala som energetickú hrdinku, ktorá žije zvláštny život nabitý dobrodružstvami a sem tam stretne super záhadného chalana, o ktorom si nie je istá, že existuje. Namiesto toho je Miles všade a správa sa skôr ako mafián, hrdinka je "meh" a jej život tak isto a ten zvrat pokazil presladený koniec kde všetci žili šťastne až na veky.
OdpovedaťOdstrániťNeviem si úprimne predstaviť, ako by tá kombinácia takej "quirky" hrdinky a nejakej choroby (špecificky teda duševnej) fungovala, lebo zrejme by buď autor musel upustiť od tej choroby, alebo to celé nakoniec zahrať na "celé som si to iba predstavovala". Čítala som niekoľko kníh, ktoré spravili niečo podobné, že hrdinovia v podstate zažívali nejaké dobrodružstvá a v pri čítaní si domyslíš, že s nimi nie je niečo v poriadku, ale všetky mali veľmi ponurý tón. Ani ja rozhodne nie som proti tomu, ak sú hrdinovia chorí, ale... s úctou, nie romantizovaním a tým, že si hrdinovia na konci uvedomia, že im láska vyliečila depresiu. Wake od Abrie Mattiny je skvelá vec, celé centrované na vzťah dvoch chorých hrdinov, veľmi romantické, veľmi dlhé a veľmi sloooooow-burn, že naozaj každý bozk je zaslúžený :D A zároveň to veľmi realisticky ukazuje, ako môže taký vzťah, v ktorom treba rátať s fyzickými aj duševnými problémami fungovať... takže veľmi odporúčam to :D
OdpovedaťOdstrániť