3x MINIRECENZIA: edícia Smutné knihy o lesbičkách  

Posted in ,

Nina LaCour: We Are Okay
We Are Okay má BOHOVSKÚ obálku. A anotácia znela ako niečo, čo by sa mi malo páčiť: Marin zažila nejakú tragédiu, odišla na opačný koniec Ameriky a prerušila kontakt so všetkými známymi. Blížia sa zimné prázdniny, Marin príde navštíviť jej kamarátka Mabel a Marin sa musí postaviť veci, pred ktorou uteká. Znie to sľubne.

A absolútne mi to nesadlo. Keby som nečítala anotáciu, nemala by som ani poňatia, o čo v knihe vlastne ide. Marin je na internáte. Vonku je zima. Príde kamarátka. Marin a Mabel sa rozprávajú o škole. Flashback na minulosť - Marin a Mabel sedia doma a rozprávajú sa. Celú prvú polovicu, bez žiadnej pridanej hodnoty, žiadnej jedinečnej atmosféry alebo fantastického štýlu.

We Are Okay mi absolútne nesadlo. Nepovedala by som, že je to vyslovene zlá kniha - len hrozne pomalá a väčšinu času prakticky o ničom. Je mi jasné, že sa autorka snažila písať o tom, že sa Mabel a Marin mali radi, stalo sa "TO NIEČO" (a to niečo je na pointu celej knihy fakt slabé), vzťah sa naštrbil a dievčatá sa ho teraz musia pokúsiť napraviť... ale aby takáto kniha fungovala, potrebovala by som spomedzi riadkov cítiť pocity a o hrdinky sa aspoň trochu zaujímať. A nič z toho som v knihe nenašla. Škoda.

A.S. King: Ask the Passengers
Aj A.S. King je jedna z tých autoriek, ktorej mená pravidelne vyskakujú medzi očakávanými novinkami, ale nevyšla v preklade, takže ju z vašich kamarátov takmer nikto nečíta.

Fakt smola, lebo táto ozaj stojí za pozornosť. Astrid žije v zapadákove na konci sveta, kde sa byť lesbičkou fakt nenosí - dokonca až tak, že sa štvorica jej známych (dve lesbičky a dvaja gayovia) na verejnosti hrá na vzorné hetero páriky. Ibaže Astrid... je zmätená. Chce bozkávať svoju kamarátku, ale stačí tak málo, aby bola lesbička? Nebolo by jednoduchšie žiaden vzťah nemať, ako ho skrývať pred vlastnými rodičmi? Čo ak je to len nejaké poblúznenie a ona tomu prikladá priveľkú váhu?

Ask the Passengers je jedna z najlepších kníh na tému spytovania svojej orientácie, aké som doteraz čítala. Možno dokonca tá úplne najlepšia, lebo z každej stránky až srší Astridin zmätok a pocit "ja som stále ja, ale viem, že ma ostatní budú zrazu vnímať inak, aj keď som sa vôbec nezmenila". A pocity, ktoré pri tom vo vás autorka vyvolá, sú sila.

Ak nemáte chuť knihu čítať čisto na základe tohto, nájdete v nej ešte oveľa viac - tú atmosféru malého mesta a rôznorodých predsudkov, kamarátstvo, turbulentné rodinné vzťahy alebo len ten prekvapivo pútavý všedný život. Dúfam, že jedného dňa vyjde aj v preklade, lebo áno, toto je jedna z tých, ktoré by si malo užiť čo najviac ľudí, pretože je proste FAKT DOBRÁ.

Robin Talley: Lies We Tell Ourselves
Píše sa rok 1959 a na "bielu" strednú školu prichádza vrámci ukončenia rasovej segregácie skupina černošských študentov. Sarah, na černošskej škole pôvodne jedna z najnadanejších študentiek, tu zaradia do skupiny k najslabším a prepadnutým žiakom. Beloška Linda, vychovávaná v rasistickej domácnosti, je odhodlaná urobiť jej zo života peklo.

Lies We Tell Ourselves je kniha, ktorá romantickú líniu vôbec nepotrebovala. Ak dokonca strategicky vynecháte pár strán, môžete sa tváriť, že tam vôbec nie je, pretože dievčatá medzi sebou nemajú ani štipku chémie a dokonca som nemala pocit, že by sa jedna či druhá vďaka vzťahu niekam posunula. Ale dobre.

To zaujímavejšie na tejto knihe je neustále šikanovanie, ktoré sa Sarah a jej černošským kamarátom dostáva. Čo príde nabudúce? Rupnú Sarah konečne nervy? Zatne sa a vydrží to? Občas hovorím, že mi na knihe chýbal pocit, že môžem držať hrdinom palce - a toto bol konečne príbeh, kde je to naopak. Sa-rah! Sa-rah! Vážne, nejaká Linda vám bude šum a fuk, pretože hoci ju čaká tá typická úloha naoko dokonalého dievčaťa, ktoré má v skutočnosti tiež vážne problémy, kapitoly, kde je hrdinkou Sarah, sú skrátka zaujímavejšie. Možno preto tá romantika veľmi nefunguje.

Neviem, čo autorka neskôr porobila, že sa jej ďalšie knihy dotýkajú hodnotenia okolo 3.20, ale Lies We Tell Ourselves je fajn. Len nestavajte očakávania na romantickej línií - čaro tejto knihy je niekde inde.

This entry was posted on nedeľa, apríla 09, 2017 and is filed under , . You can leave a response and follow any responses to this entry through the Prihlásiť na odber: Zverejniť komentáre (Atom) .

2 komentárov

Ask the Passengers mám v to-read a na svém wishlistu už strašně dlouho, ale pořád jsem se k tomu nedokopala. Mám pocit, že se mi bude vážně líbit a možná proto mám potřebu si ji tak nějak šetřit na horší časy. :D I když celkově bych si od A.S. King chtěla konečně něco přečíst, tak snad se dokopu.
No vidíš, tak u té Lies We Tell Ourselves by mi stačilo, že se to zabývá tou desegregací a kdyby se to zabývalo přednostně tím, určitě bych se na to mrkla. Dost jsme teď tohle téma probírali ve škole a musím říct, že nějaká fikce na tohle téma by mě opravdu zajímala. Sice by to asi nebylo moc příjemné čtení, ale kolik lidí dneska ví, co se v té době opravdu dělo, když se o to vyloženě nezajímá?

Čítala som A.S. King jednu neskoršiu (I Crawl Through It) a to bolo dosť psycho, ale táto je príjemne príbehová a fakt dobre napísaná - a krátka, takže neodkladať :D Rada by som časom prečítala od nej aj ostatné.

Lies We Tell Ourselves viac-menej prednostne o tom je, akože nie vyslovene hlboko, ale celú dobu sa autorka stále zameriava na to, ako ich belošskí spolužiaci šikanujú, že od toho neodbieha. Len ten vzťah mi tam prišiel už taký nadbytočný, že nie je extra dobre spracovaný a nemusel tam byť. Ale ako vravím, ak máš chuť práve na tie rasové problémy, čo tam majú, tak je to dosť slušné a atmosferické. Nie geniálne úžasné, ale slušné.

Zverejnenie komentára

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...