Angie Thomasová: Hnev, čo si zasial

Černoška Starr sa stane svedkom vraždy svojho najlepšieho kamaráta. Khalil bol neozbrojený a nekládol odpor - len si z policajta uťahoval. Policajt vystrelil a Khalila zabil.

Anotácia sľubuje toto: udalosť prerazí na titulky novín, celý prípad je medializovaný, do ulíc vyrazia protestanti a zo Starr sa stane osamelý hlas pravdy, ktorý sa množstvo ľudí snaží umlčať. A tak som čakala knihu, ktorú nebudem schopná odložiť, ktorá sa zaryje hlboko do témy policajných vrážd a rasizmu, ktorá chytí tú skvelú premisu a nepustí ju až do konca.

Neprišlo vôbec na nič. Starr sa totiž urazí na celý svet a namiesto chodenia na protesty - ktoré začne pokladať za vrchol belošského pokrytectva - sedí doma a vrčí. A z knihy je zrazu pitvanie sa v duševnom stave človeka, ktorému pred očami niekto zomrel. Až do konca. Nebolo by to zlé, keby... 

Keby to bolo lepšie napísané. Každú scénu, ktorá vo vás vykreše nejakú emóciu, predchádza 50 strán nudných, nepotrebných a prehnane vulgárnych dialógov. Haha, fuck this. Haha, fuck that. Autorkin štýl je prinajlepšom priemerný "dialógovanie" s ostatnými postavami na pútavý príbeh nestačí.

Chýba akcia, všetky vedľajšie postavy splývajú do jednej nudnej masy a od polovice to pre mňa bolo len zdĺhavé predieranie sa k nejakému finále, ktoré nakoniec žiadne vyvrcholenie neprinesie. Za mňa - napriek pár dobrým a emotívnym momentom - obrovské sklamanie z premrhaného potenciálu.

Marie Lu: Warcross (Warcross #1)
Píše sa blízka budúcnosť, v ktorej svet prepadol VR hre Warcross. Osemnásťročná Emika sa naopak prepadá akurát tak do dlhov - na účte jej ostáva posledných 13 dolárov a ak urgentne nezoženie ďalšie peniaze, onedlho z nej bude bezdomovec.

S vidinou tejto nepeknej budúcnosti si Emika večer nasadí VR okuliare, sadne do hľadiska otváracieho ceremoniálu medzinárodného Warcross šampionátu a sleduje, ako sa v hre zjaví fakt hodnotný power-up. Emika neváha, hru hackne, power-up ukradne... a pritiahne na seba pozornosť celého sveta.

Namiesto toho, aby Emiku chytila polícia a šupla za hackovanie hry do basy, po ňu tvorca Warcrossu pošle súkromné lietadlo. Warcross má totiž problém, s ktorým si programátori nevedia dať rady - a tak je na tohtoročný šampionát nastrčených niekoľko hackerov, ktorí sa budú vydávať za hráčov a problém riešiť. A Emika bude jedným z nich.

Nulové očakávania, maximálne spokojnosť. Warcross je ako návrat medzi tie "ľahko-dystopické" knihy, čo predstavili nejakú ľahko pozmenenú verziu našej reality a sypali na vás jeden akčný zvrat za druhým. Pred Emikou stále stoja prekážky: ako sa bude maskovať, ako spozná ostatných hackerov, ako vyrieši úlohu, s ktorou si nevedia poradiť špičkoví programátori?

Warcross je ten typ knihy, ktorú otvoríte a prečítate na jedno-dve sedenia. Príbeh sa zbytočne nenaťahuje a od začiatku do konca sa niečo deje. Znamená to, že postavy nie sú extrémne dobre prepracované a jednoznačne by sa dalo ísť viac do hĺbky aj v príbehu, ÁÁÁLE... keď sa rútite knihou, lebo je to parádna akčná jazda... bude vás to trápiť?

Mňa to netrápilo. Marie Lu som naposledy stretla v Legende (recenzia) a VAU - autorka sa za tie roky nádherne vypracovala a očividne prichádza stále s novými nápadmi. A Warcross stojí za to. Nie je dokonalý, ale ani sa nesnaží na dokonalú knihu hrať - je ako počítačové hry, pri ktorých vypnete a bavíte sa. Teším sa na pokračovanie.

John Green: Všade samé korytnačky
Pamätáte sa, ako ste sa hnevali, že Augustus Waters je namyslený idiot, ktorý sype z rukáva jednu "hlbokomyseľnú" kravinu za druhou? V Na vine sú hviezdy to bola pointa, pretože sme mali spolu s Hazel sledovať, ako sa jeho maska cool týpka postupne rozpadá.

Vo Všade samé korytnačky sú také postavy všetky. A tentoraz bez pointy.

After a moment, I said, “How can you be anything to your self? I mean, if you can be something to your self, then your self isn’t, like, singular.”
“You’re deflecting.” I just stared at her. “You’re right that self isn’t simple, Aza. Maybe it’s not even singular. Self is a plurality, but pluralities can also be integrated, right? Think of a rainbow. It’s one arc of light, but also seven differently colored arcs of light.”

Príbeh je prakticky recyklácia starých Greenoviek: Aza má 16, OCD a je v našom svete tragicky stratená. Jej pojašená najlepšia kamoška ju dotlačí do vyšetrovnia záhadného zmiznutia strateného milionára, milionár má syna a Aza sa doňho zamiluje. Aza randí s chalanom a bojuje s panickým strachom z baktérií (ktoré sa napríklad prenášajú pri bozkávaní). A to je... všetko. Naozaj všetko. Nie som sarkastická. To je naozaj celý dej.

Väčšinu knihy totiž čítate podobné dialógy ako ukážka vyššie. Green tlačí svojim postavám do úst strašne nerealistické filozofické preslovy a prakticky žiadna z postáv žiadno nevyniká - všetky sú nadané, nepochopené, s nadhľadom na svet, s kreatívnou dušou, s víziou o svete, ktorú ostatní nikdy nepochopia...

Jedinou fakt peknou časťou je Azino zápasenie s OCD v druhej polovici, ale zase - nie je to nič svetoborné. Táto kniha mala vyjsť hneď po Na vine sú hviezdy, keď takýchto príbehov nebol trh presýtený a medzičasom neprišli knihy o duševných chorobách, ktoré to zvládli oveľa lepšie. Nemusíte sa teda báť Korytnačky vynechať. Boom ako spred pár rokov sa rozhodne nezopakuje, lebo to je tá éra, kam táto kniha patrí. Obdobie pred pár rokmi.

Karen M. McManusová: Jeden z nás klame
Bifľoška Bronwyn, krásavica Abby, díler Nate a športovec Cooper sa v pondelok poobede ocitnú po škole, pretože každému z nich do tašky niekto narafičil telefón, ktoré sú na vyučovaní zakázané.

Spoločnosť im robí Simon - najnenávidenejší chalan na škole, ktorý cez mobilnú appku zverejňuje najchrumkavejšie tajomstvá o svojich spolužiakoch. Nikto nevie, ako na ne prichádza. Všetci vedia, že má vždy pravdu, a že sa v utorok chystá zverejniť niečo veľké...

...čo sa už nikto nikdy nedozvie, pretože Simon v pondelok zomrie. V miestnosti s ním boli len Bronwyn, Abby, Nate a Cooper. Všetci tvrdia, že s jeho smrťou nemali nič spoločné. Kto klame?

Jeden z nás klame bola v zahraničí jednou z najpopulárnejších kníh roka - a pritom je zaujímavé, že nie je nijako špecificky zaujímavá. Tým nemyslím, že je zlá, ale na celej zápletke nič nevyčnieva z radu. Tajomstvá nie sú nič, čo by ste nevideli v ĽUBOVOĽNOM teen seriáli - veď viete, niekto má prehnane ambicióznych rodičov, niekto nabúcha priateľku, niekto je gej, niekto podvádza partnera, niekoho sestra leží na psychiatrii, niekto si chce mlčanie kúpiť rodinnými peniazmi... Klasika.

A Jeden z nás klame je ako vystrihnutý z telky. Nič nové pod slnkom. Vadí to? Záleží od očakávaní. Ak očakávate fakt napínavý detektívny triler, ha-ha. S trochou predstavivosti si rozuzlenie domyslíte HNEĎ NA ZAČIATKU (spoiler: Simon spáchal samovraždu a neklame nikto) a celú knihu budete banovať za strateným potenciálom, ktorý kniha mala.

Ak podstatne znížite očakávania a sadnete si ku knihe ako k tomu spomínanému seriálu, môžete odísť celkom spokojní. Dostanete presne to, čo čakáte - pútavú tínedžerskú telenovelu v štýle Riverdale, ktorá síce neprinesie nič nové, ale príjemne sa číta a na jeden-dva večery vás príjemne zabaví.