LuuYA

Na začiatku roka 2017 som si dala predsavzatie: prečítať čo najviac populárnych YA noviniek - takých, ktorých názvy sa skloňovali dávno pred vydaním a ešte aj dlho po ňom. Celý rok som sledovala, koľko ľudí na Goodreads knihy hodnotilo, aby som na konci roka mohla napísať článok o tých najpopulárnejších.

Niektoré knihy zažiarili tesne po vydaní, ale celkový počet hodnotení je mizivý. Iné vyšli nenápadne a nabrali popularitu neskôr. S najväčšou pravdepodobnosťou sa pozriete na minimálne jedno moje hodnotenie a poviete si, že to je úplný bullshit. Všetky hodnotenia sú subjektívne a toto je subjektívne špecificky vysoko.

Všade samé korytnačky (minirecenzia)

Rosalyn Eves: Blood Rose Rebellion (Blood Rose Rebellion #1)

Rok 1847, Anglicko. Alternatívna história, v ktorej členom šľachtických rodín koluje v žilách magická krv. Šestnásťročná Anna však čarovať nevie a dokonca svojou prítomnosťou ruší aj kúzla ostatných. Kruh mágov ju označí za nepodarok a viac nikoho nezaujíma.

Až kým sa jej iba obyčajnou prítomnosťou nepodarí pokaziť kúzlo na debutantskom plese jej sestry a Kruh sa o ňu predsa len začne zaujímať. Anna je preto promptne uprataná na rodinné sídlo v Rakúsko-Uhorsku a... schválne, čo čakáte, že zistí? Že jej schopnosť rušiť iným kúzla je vlastne sakramentsky užitočná vec. Dala by som vám bod za dobrý odhad, keby to nebolo od prvej kapitoly také očividné.

Očividného je toho na knihe ešte viac. Napríklad to, že historická spoločnosť je na úrovni toho, čo autorka odpozorovala z filmov - ďaleko od zaujímavých detailov či dobovej mentality postáv. Anna je ten druh hrdinky, čo sa zmiluje nad každým žobravým dieťaťom, potajomky chodí počúvať politické prejavy, nikdy nebude "dokonalou dcérou, akú chcela matka mať"... A ako v množstve iných debutov, autorka vystrieľa všetky zaujímavé nápady v prvej polovici a tá druhá (hoci akčná) je po dejovej stránke len prešľapovanie na mieste.

Nič z toho - dokonca ani (zakázaná) instalove so sexy Rómom - nie je vyslovene zlé. Jediný ozajstný problém, ktorý Blood Rose Rebellion má, je to, že nič z toho nie je vyslovene pozoruhodné a kým sa dostanete k druhej časti, nebudete si z tejto pamätať ani trt.

Svet je rozdelený na dve frakcie. Jedna (Ľadoví) vládne a tá druhá (Ohniví) je prenasledovaná. Hlavná hrdinka - ktorá svoje ohnivé schopnosti celý život tají - je jediná, kto dokáže zlého kráľa zvrhnúť... ale najprv sa musí naučiť ovládať silu vo svojom vnútri a vyrovnať sa s nečakanými pocitmi k chlapcovi z nepriateľského tábora.

Džízs. Ani neviem, koľkokrát som túto knihu už čítala. Nemám proti tomuto často obohranému trópu v princípe nič, ale medzi dobrým a lenivým podaním je veľmi výrazná hranica. V tomto prípade zosobnená scénou, keď si hrdinka sadne, sústredí sa a zrazu cíti, ako dokáže svoje nevyspytateľné schopnosti kontrolovať.

A tak je to v tejto knihe so všetkým: nudnými postavami, povrchným worldbuildingom, prvoplánovými scénami. Frostblood je generická fantasy toho najgenerickejšieho zrna - proroctvá, vyvolení, princovia v utajení, právoplatní dediči trónu... a láska, ktorá prekoná všetko zlo. Nepochybujem, že v ďalšej časti sa hrdinka dozvie, že je neobyčajne silná preto, lebo je v skutočnosti princeznou zničeného nepriateľského kráľovstva... ale to už nechám vychutnať si vás.

Rhoda Belleza: Empress of a Thousand Skies (Empress of a Thousand Skies #1)

Rhee je dedička vesmírneho trónu, Alyosha chlapec z vesmírnej spodiny, ktorý sa stane svedkom atentátu na jej život. Celá galaxia verí, že princezná Rhee mŕtva - a vina za jej smrť padne na Alyoshu. Sme na 35% knihy a anotácia ešte neskončila.

Empress of a Thousand Skies je jedna z tých kníh, ktoré sú prakticky celé zhrnuté v anotácii a zvyšok deja je O NIČOM. Obaja hrdinovia majú dokopy tak miligram osobnosti a je vám ÚPLNE JEDNO, čo sa s nimi stane. Nehovoriac o tom, že ani jeden z nich nemá nejaký konkrétny plán, ako by si chcel so svojou situáciou poradiť, a len sa nechá unášať dejom.

Worldbuilding, vesmírne kultúry a planetárna história sa na vás vysypú s gráciou vreca zemiakov. Množstvo mien, množstvo "kultúr" a nič, čo by sa vám vrylo do pamäti. Nič prekvapivé. Nič originálne. Celý príbeh je podaný s vášňou a drámou na úrovni tlačiva na daňové priznanie.

Nezvládnuté. Nezaujímavé. Nudné. Autorka si naložila na plecia viac ako dokázala so svojím rozprávačským talentom zvládnuť a celý príbeh sa jej v rukách nenapraviteľne rozsypal. 

Renée Ahdiehová: Plameň v hmle (Plameň v hmle #1)

Mariko sa má vydávať - síce ju tá predstava nejako neteší, ale bude to do cisárskej rodiny, takže aspoň niečo. Cestou na svadbu však jej sprievod prepadnú nájomní vrahovia. Mariko zázrakom prežije, prvému týpkovi, ktorého na úteku stretne, ukradne oblečenie, ostrihá si vlasy a začne sa vydávať za chlapca. Jej cieľom je infiltrovať tábor vrahov a zistiť, prečo mala zomrieť.

A po zvyšok knihy sa prakticky nič výnimočné nestane, lebo hrdinka do spomínaného tábora dorazí a stratí sa v príbehu vedľajších postáv. Čakala som akčnú jednohubku, ktorá možno nebude príliš originálna, ale bude zábavná - a nakoniec som sa takmer celú knihu nudila a čítala zdĺhavé opisy z pohľadu vzdialeného rozprávača.

Všetká agenda, ktorú Mariko na začiatku knihy mala, vyšumí stratena - až tak, že si viem predstaviť hneď NIEKOĽKO iných postáv, z ktorých perspektívy by bol príbeh zaujímavejší. Lebo Mariko sa celú knihu prakticky len túla medzi ostatnými hrdinami, učí sa variť a ohromuje ľudí znalosťami zbraní. Ani len nemá problém skrývať to, že je žena.

A bohužiaľ to pre mňa nezachránilo ani "exotické" Japonsko. Nie, aby sa postavy obliekali do kimona namiesto šiat, nosili katanu namiesto meča a nad hlavou im štebotali namiesto vtáčikov tori nestačí, aby som sa cítila ako v inej kultúre, ktorej atmosféru sa autorka až krvopotne snaží navodiť.

Celkovo - sklamanie. Príbehom, hrdinkou, štýlom aj atmosférou. A to som ani nemala veľké očakávania. 

Kathryn Ormsbee: Tash Hearts Tolstoy

Tash, jej staršia sestra a banda kamošov už niekoľko mesiacov makajú na Youtube sérii na motívy Anny Kareninovej. Majú nejakých tých fanúšikov, ale moderne spracovaných klasík je už veľa a dieru do sveta nespravili.

Až kým ich jedného dňa neobjaví strašne slávna youtuberka a ich fanúšikovská základňa sa zrazu zniekoľkonásobí. 

Takže Tash prežíva bombardovanie správami od fanúšikov a prvé hejty. Jej staršia sestra odchádza na vysokú a chce si posledné leto užiť so svojimi kamošmi - nie ho tráviť na zdĺhavých nakrúcaniach. Tashin internetový známy Thom sa chce stretnúť a Tash nevie, ako mu povedať, že je asexuálka. Tashin "reálny" známy Paul sa k nej zrazu správa inak a Tash je zmätená z vlastných pocitov.

Toto nie je úvod do príbehu, ale prakticky celá kniha. Na jednej strane to nie je nič nové. Na druhej je okolo tých známych zápletiek dosť veľa neokukaného krovia, aby vás zabavili.

Najväčšia škoda je, že línia o internetovej sláve nejde veľmi do hĺbky - ani raz som nemala pocit, že sa mi dostalo nejakého "pohľadu do zákulisia", ako to v tejto sfére chodí. Našťastie je aspoň prítomná celú knihu a autorka ju po prvých kapitolách neusekne, aby sa venovala romantike - ktorá by tiež bola váš typický ľúbostný trojuholník, keby sa Tash s jedným chlapcom nepoznala len cez internet a neriešila by svoju sexualitu.

Tash Hearts Tolstoy je teda v jadre úplne obyčajná kniha o dospievaní a láske, ktorú sa autorke podarilo ozvláštniť niekoľkými sympatickými prvkami. Ak vás niektorý oslovil a máte chuť na milú oddychovku, skúste.

Ashley Poston: Geekerella

Ona je sirota posadnutá starým sci-fi seriálom Starfield.

On je herec, ktorý v jeho remaku stvárni hlavnú úlohu.

A Ellu z toho ide roztrhnúť - Darien je hviezda tínedžerských telenoviel a nezaslúži si v tom filme hrať. Takže Ella ide na internet a celému svetu oznámi, čo si o tom myslí. Vrátane Dariena, ktorý je v skutočnosti veľký fanúšik, s podobnými názormi bojuje každý deň a veľmi mu to ubližuje.

Dariena však čaká sláva a to znamená, že sa bude musieť zúčastniť na miestnom cone. Keď však napíše na číslo organizátora, ktoré dostal, odpíše mu neznáme dievča. Žiadne mená, žiadne detaily - len geekovanie nad chystaným Starfield filmom, pri ktorom môže byť Darien "len" fanúšikom a Ella zabudne na všetku nespravodlivosť, ktorej sa jej doma od macochy dostáva.

Geekrella je geeky verzia Popolušky, ktorú akoby písala Sophie Kinsella - s trapasmi, náhodami, vtipnými twistami na známy príbeh (namiesto bálu sa vypravíme na cosplay súťaž) a fakt milou romantikou. 

Darien aj Ella majú svoje vlastné kapitoly a ani raz nedošlo na večný problém, ktorý s duálnym rozprávaním mám - že ma jedna z postáv nebaví, lebo je tam len preto, aby sme dostali informácie, čo by druhý hrdina nezistil. Obaja hrdinovia majú plnohodnotné línie (Ellina o príprave na cosplay ples, Darienova o živote v šoubiznise) a potešilo ma, že slávny Darien nie je ten typický sexboh s testosterónovou aurou, ale obyčajný citlivý chlapec. Viac takých vzťahov, prosím.

Geekerellu som si vychutnala od prvej strany po poslednú. Nie v duchu "OMG toto je najoriginálnejšia kniha, akú som kedy čítala!" ale skôr, že to bol vážne príjemný zážitok. Veľa dnešných contemporary kníh mi pripadá až neprirodzene sekaných, "edgy" a plných dialógov, ktoré len zaberajú miesto - a táto autorka si u mňa okamžite šplhla krásne uceleným štýlom a scénami, ktorými chce vždy niečo povedať.

Geeky atmosféra je skvelá a aj keď Starfield neexistuje, Ellino nadšenie je také chytľavé, že si budete na konci želať, aby áno. Ak sa vám páčila Fanúšička od Rainbow Rowell, ale chceli by ste viac romantiky, neváhajte a dajte šancu Geekerelle.

Francesca Zappia: Eliza and Her Monsters

Eliza žije dvojitým životom - cez deň je obyčajné dievča bez kamošov, večer LadyConstellation, autorka megaslávneho webkomiksu, ktorá žije na fórach, četuje s fanúšikmi a cíti sa dobre.

Takto málo mi stačilo, aby som knihe úplne prepadla. Stačila jedna scéna, ako hrdinka spolu s internetovými kamošmi pozerá nový diel seriálu a v spoločnom čete ho komentuje... a tá kniha ma mala v hrsti. Cítili ste sa niekedy, že s ľuďmi v škole si nemáte čo povedať? Vynadali vám niekedy rodičia, že máte vypnúť počítač a ísť von? Ak áno, nepotrebujete vedieť viac - táto kniha je o nás.

Autorkinu prvotinu som čítala v (dosť biednom) slovenskom preklade a bála som sa niekoľkých vecí - že sa budem textom prehrýzať ako chlpatou dekou, že autorka o živote vo fandome trt vie, a že celé to bude len o nezmyselnej romantike. NESTALO SA. Nič z toho.

Ak sa vám Vymyslela som si ťa nepáčilo, dajte Elize šancu. V prvom rade sa fakt dobre číta - až tak, že nemôžem uveriť, že ich písala jedna a tá istá osoba. Elizin život na internete nie je niečo, čo by bolo spomenuté na začiatku a po zvyšok knihy sa naň zabudlo - naopak, rieši sa ÚPLNE. CELÚ. KNIHU.

A romantika? Oh, boy, romantika. Romantika je založená na premise, že sa do Elizinho mesta prisťahuje slávny fanfiction autor, s ktorým sa Eliza pozná internetovo, ale v reále mu to nedokáže priznať - čiže nasleduje množstvo nezmyselných klamstiev a poloprávd, ale zároveň veľmi milý a reálny vzťah založený na spoločnej vášni, v ktorom sú obaja hrdinovia vykreslení ako ľudia s chybami, čo občas spravia blbé rozhodnutie.

Autorka ma totálne odrovnala tým, že veci iba neopisuje, ale necháva ich hrdinku prežiť - Eliza vám neoznámi, že je tichá a utiahnutá - namiesto toho si situáciu, kde jej to komplikuje bežný život, prežijete s ňou. Postavy, ktoré sú vám predstavené ako jednoduché ploché dosky, časom dostanú hĺbku. Na miestach, kde čakáte klišé romantický moment, dostane zvrat.

Som skrátka nadšená - z autorkinho budovania príbehu aj z geeky internetovej línie. Eliza and Her Monsters u mňa na mnohých úrovniach zarezonovalo ako TOO REAL. Uplynul mesiac a mám chuť prečítať si ju znovu. Ak príbeh na tému fandomy, Eliza spolu s Fanúšičkou od Rainbow Rowell sú odteraz oficiálne moje dva najobľúbenejšie kúsky.

Hannah Moskowitz, Kat Helgeson: Gena/Finn

Gena a Finn nemajú na prvý pohľad nič spoločné: Gena je maturantka na súkromnej strednej, Finn skončila výšku a so svojim titulom sa nikde nevie zamestnať. 

Obe však pozerajú seriál Up Below a vo fandome sú ako doma - Finn ako nesmelá fanartistka a Gena ako známa fanfiction autorka. Dievčatá si začnú písať, spoznávať sa, odhaľovať o sebe detaily svojho života...

...a výsledkom je jedna z tých kníh, kde si autor - respektíve tu autorky - idú celý čas tvrdohlavo za svojím klišé koncom a ignorujú všetky nádherné čriepky originality, ktoré sa im cestou podarí vykúzliť. 

Ak by sa totiž posledná tretina nestala, spievala by som vám tu ódy na nádherne trpkosladký a realistický príbeh rozprávaný cez maily, správy a esemesky, v ktorom veci nefungujú ako v knihách, v ktorom sa vzťahy rozpadajú a ľudia si ubližujú, ale pointou je nejako sa s tým vyrovnať a ísť ďalej. Z celej knihy si najlepšie pamätám dve (neispoilerové) scény - v jednej číta zamietavé odpovede na žiadosti o zamestnanie, v druhej sa Gena po príchode na výšku nervovo zrúti, lebo nezvládne nátlak školy. Obe mi jednoducho prišli také silné a realistické, že ústredný dej pri nich bledne.

Bohužiaľ, tá posledná tretina sa stala - a dramaticky sa v nej zmení štýl rozprávania, smerovanie príbehu aj správanie postáv: Gena je zrazu zranená pri výbuchu a Finn zabudne na vlastný život a začne sa o ňu starať. Pre niekoho to možno príbeh vylepší, pre mňa to zničilo všetko, čo sa mi na knihe páčilo. Na časť o fandome sa úplne zabudne a zrazu som mala pocit, že sedím na prudko artovom filme, v ktorom sa metaforicky riešia mentálne problémy a romantické vzťahy, celé je to prekladané divnými monológmi a fakt zlou poéziou.

Gena/Finn teda začala maximálne sľubne, ale nabrala smer, ktorý ma rovnako maximálne sklamal. Škoda, lebo príbehy písané prostredníctvom elektronickej komunikácie, kde dostanete len holý základ a zvyšok sa skrýva niekde za tým, mám rada. Ale svedčí im skôr každodenný život - nie veľká dráma, ku ktorej tento príbeh skĺzol.

Máte radi zaujímavé nápady Patricka Nessa?

Vykresal vo vás Benjamin Alire Sáenz nečakané emócie?

Hell yes LGBT #ownvoice?

Ak ste aspoň na jednu otázku odpovedali áno, je to jasné. Prečítajte si niečo od Adama Silveru.

Prvú autorovu knihu som čítala tesne po vydaní a nespomínam si, že by sa okolo nej robilo veľké haló. O dva roky neskôr však autorovi vyšli s odstupom pár mesiacov dve ďalšie a ak YA čítate, určite ste si niekde všimli aspoň obálky. Mám rada, keď sa autor neopakuje, nepoužíva tisíckrát ošúchané klišé a každá jeho kniha je v niečom nová, ale zároveň si všetky udržiavajú dobrú kvalitu. A tento autor... spĺňa všetko.

Prvé stretnutie na mňa pritom až taký veľký dojem neurobilo. Vo svete More Happy Than Not poznanie o mozgu pokročilo natoľko, že si ľudia môžu nechať vymazať vybrané spomienky. Ak ste napríklad prežili nejakú traumatizujúcu udalosť a máte z toho mentálne problémy, doktor vás pošle na operáciu a vy na všetko zabudnete.

Aaron je obyčajný chalan, ktorému sa nedávno jedna trauma stala, ale snaží sa s ňou vyrovnať prirodzene. Takže Aaron chodí von, nájde si priateľku, baví sa s kamošmi a spozná nového chalana v meste, Thomasa.

Čítala som túto knihu úplne naslepo a prvých 100 strán pre mňa bolo také to klasické neurazí/nenadchne, pretože sa tam nič nedialo. Aaron si v istom bode uvedomí, že ho Thomas priťahuje, k svojej priateľke nič necíti a nechápe, ako je možné, že sa z neho zo dňa na deň stal gej. Sedela som nad tým a krútila hlavou, lebo sexuálna orientácia nie je vypínač, čo funguje len v polohách hetero/gej a nič viac.

Zhruba v polovici však príde nádherný zvrat, po ktorom som knihe všetko predtým odpustila: Aaron sa rozhodne, že nedokáže takto žiť, a dá si zmazať spomienky na to, že je gej. Ibaže vysvitne, že to už kedysi urobil - a keď sa teraz zamiloval do Thomasa, všetko sa vrátilo, lebo orientáciu operáciou nezmeníte.

V konečnom dôsledku som teda bola spokojná, ale ak ste si neprečítali spoiler, vidíte to aj sami - táto kniha pôsobí, že je prakticky o ničom. Prvý zaujímavý bod, na ktorý by som vás mohla nalákať, príde v polovici. More Happy Than Not odporúčam iba so slovami: "vydržte to, koniec stojí za to," čo nie je práve lákavé odporúčanie.

Takže sa radšej pozrite na knihy, ktoré sú zaujímavé od začiatku.

Vo svete They Both Die at the End existuje služba, ktorá vám dá po polnoci telefonicky vedieť, že v daný deň zomriete. Môžete obvolať všetkých známych, vybaviť pohreb, doriešiť posledné právne úkony... a stráviť zvyšok dňa pri najbližších.

Alebo, ak ste lúzer bez priateľov, stiahnete si apku, ktorá vám na posledný deň života nájde kamoša. Tak sa spoznajú Mateo a Rufus. Obaja si prežili zvláštny život. Obaja majú nedoriešené veci, ktoré chcú vybaviť. Ani jeden netuší, prečo by mal v daný deň zomrieť.

Chalani sa teda vydajú na roadtrip mestom, na ktorom sa spoznávajú, zabávajú a odhaľujú pred sebou detaily zo života. Pričom čakajú, že každú chvíľu zomrú. Neviem sa rozhodnúť, či je to morbídne alebo nie, lebo pri čítaní som to vôbec neriešila. Zaujímalo, ako zomrú. Alebo - zomrú vôbec? Nestane sa na konci nejaký zvrat, čo by ich zachránil?

Zo všetkých autorových kníh má táto chytila úplne najviac. Je písaná tým štýlom, že hrdina najprv na začiatku dostane telefonát a vy až postupne zisťujete, v akých okolnostiach sa nachádza, ako zareaguje jeho okolie a čo si o tom myslí on sám. Takže začnete čítať a zrazu ste v polovici. A keď už ste v polovici, musíte vedieť, ako to skončí. Prečítala som to za pár hodín a ak vám mám jednu z autorových kníh odporučiť, skúste túto.

History is All You Left Me som si nechala na záver, pretože je jediná kniha, kde nehrá úlohu žiaden mierne sci-fi element. Odohráva sa v dvoch líniách, minulosť a prítomnosť, ktoré oddeľuje smrť Griffinovho ex-priateľa.

Minulosť je ako vystrihnutá z Ari a Danteho - chalani zisťujú, že k sebe niečo cítia, príde na prvé bozky, prvý sex a všetko, čo prvá láska obnáša. Až po rozchod.

Prítomnosť začína na ex-priateľovom pohrebe, kam prišiel aj jeho nový priateľ. A Griffin brutálne žiarli - na všetko, čo ten chalan ukradol, čo si ex-priateľom v posledných mesiacoch jeho života prežil.

Táto kniha je teda taká "pocitovka" plná silných emócií. Zamilovanosť. Láska. Zlomené srdce. Osamelosť. Smrť. Smútok. Hnev. Oceňujem, keď nejaký autor pojme romantický príbeh z inej stránky ako je to klasické "dávame sa dokopy" a táto kniha je presne taká - šťastným vzťahom to iba začína a rieši sa všetko to, čo príde potom. Ak vás odrádzajú tie sci-fi prvky a chcete autora aj tak skúsiť, siahnite po tejto.

Príbehy na seba nemajú vôbec žiadnu náväznosť, takže môžete začať ktoroukoľvek. Z troch kníh, ktoré autor doteraz napísal, je každá úplne iná - Adam Silvera je jednoducho jeden z tých autorov, čo nenapíšu jednu knihu dvakrát, ale stále prichádzajú s novými nápadmi. Dajte na intuíciu a vyberte si tú, ktorá vám znie najlepšie.

Každá má úplne inú atmosféru a autor sa fenomenálne zlepšuje - až tak, že každá jeho pripravovaná kniha je u mňa automaticky to-read. Tento rok mu vychádza fantasy novinka a kniha, ktorú písal spolu s Becky Albertalli (autorka Simon proti pravidlám Homo Sapiens), a na Goodreads sa už objavili aj dva ďalšie chystané kúsky. Predpovedám mu žiarivú kariéru. Tak buďte pritom.

Angie Thomasová: Hnev, čo si zasial

Černoška Starr sa stane svedkom vraždy svojho najlepšieho kamaráta. Khalil bol neozbrojený a nekládol odpor - len si z policajta uťahoval. Policajt vystrelil a Khalila zabil.

Anotácia sľubuje toto: udalosť prerazí na titulky novín, celý prípad je medializovaný, do ulíc vyrazia protestanti a zo Starr sa stane osamelý hlas pravdy, ktorý sa množstvo ľudí snaží umlčať. A tak som čakala knihu, ktorú nebudem schopná odložiť, ktorá sa zaryje hlboko do témy policajných vrážd a rasizmu, ktorá chytí tú skvelú premisu a nepustí ju až do konca.

Neprišlo vôbec na nič. Starr sa totiž urazí na celý svet a namiesto chodenia na protesty - ktoré začne pokladať za vrchol belošského pokrytectva - sedí doma a vrčí. A z knihy je zrazu pitvanie sa v duševnom stave človeka, ktorému pred očami niekto zomrel. Až do konca. Nebolo by to zlé, keby... 

Keby to bolo lepšie napísané. Každú scénu, ktorá vo vás vykreše nejakú emóciu, predchádza 50 strán nudných, nepotrebných a prehnane vulgárnych dialógov. Haha, fuck this. Haha, fuck that. Autorkin štýl je prinajlepšom priemerný "dialógovanie" s ostatnými postavami na pútavý príbeh nestačí.

Chýba akcia, všetky vedľajšie postavy splývajú do jednej nudnej masy a od polovice to pre mňa bolo len zdĺhavé predieranie sa k nejakému finále, ktoré nakoniec žiadne vyvrcholenie neprinesie. Za mňa - napriek pár dobrým a emotívnym momentom - obrovské sklamanie z premrhaného potenciálu.

Marie Lu: Warcross (Warcross #1)
Píše sa blízka budúcnosť, v ktorej svet prepadol VR hre Warcross. Osemnásťročná Emika sa naopak prepadá akurát tak do dlhov - na účte jej ostáva posledných 13 dolárov a ak urgentne nezoženie ďalšie peniaze, onedlho z nej bude bezdomovec.

S vidinou tejto nepeknej budúcnosti si Emika večer nasadí VR okuliare, sadne do hľadiska otváracieho ceremoniálu medzinárodného Warcross šampionátu a sleduje, ako sa v hre zjaví fakt hodnotný power-up. Emika neváha, hru hackne, power-up ukradne... a pritiahne na seba pozornosť celého sveta.

Namiesto toho, aby Emiku chytila polícia a šupla za hackovanie hry do basy, po ňu tvorca Warcrossu pošle súkromné lietadlo. Warcross má totiž problém, s ktorým si programátori nevedia dať rady - a tak je na tohtoročný šampionát nastrčených niekoľko hackerov, ktorí sa budú vydávať za hráčov a problém riešiť. A Emika bude jedným z nich.

Nulové očakávania, maximálne spokojnosť. Warcross je ako návrat medzi tie "ľahko-dystopické" knihy, čo predstavili nejakú ľahko pozmenenú verziu našej reality a sypali na vás jeden akčný zvrat za druhým. Pred Emikou stále stoja prekážky: ako sa bude maskovať, ako spozná ostatných hackerov, ako vyrieši úlohu, s ktorou si nevedia poradiť špičkoví programátori?

Warcross je ten typ knihy, ktorú otvoríte a prečítate na jedno-dve sedenia. Príbeh sa zbytočne nenaťahuje a od začiatku do konca sa niečo deje. Znamená to, že postavy nie sú extrémne dobre prepracované a jednoznačne by sa dalo ísť viac do hĺbky aj v príbehu, ÁÁÁLE... keď sa rútite knihou, lebo je to parádna akčná jazda... bude vás to trápiť?

Mňa to netrápilo. Marie Lu som naposledy stretla v Legende (recenzia) a VAU - autorka sa za tie roky nádherne vypracovala a očividne prichádza stále s novými nápadmi. A Warcross stojí za to. Nie je dokonalý, ale ani sa nesnaží na dokonalú knihu hrať - je ako počítačové hry, pri ktorých vypnete a bavíte sa. Teším sa na pokračovanie.

John Green: Všade samé korytnačky
Pamätáte sa, ako ste sa hnevali, že Augustus Waters je namyslený idiot, ktorý sype z rukáva jednu "hlbokomyseľnú" kravinu za druhou? V Na vine sú hviezdy to bola pointa, pretože sme mali spolu s Hazel sledovať, ako sa jeho maska cool týpka postupne rozpadá.

Vo Všade samé korytnačky sú také postavy všetky. A tentoraz bez pointy.

After a moment, I said, “How can you be anything to your self? I mean, if you can be something to your self, then your self isn’t, like, singular.”
“You’re deflecting.” I just stared at her. “You’re right that self isn’t simple, Aza. Maybe it’s not even singular. Self is a plurality, but pluralities can also be integrated, right? Think of a rainbow. It’s one arc of light, but also seven differently colored arcs of light.”

Príbeh je prakticky recyklácia starých Greenoviek: Aza má 16, OCD a je v našom svete tragicky stratená. Jej pojašená najlepšia kamoška ju dotlačí do vyšetrovnia záhadného zmiznutia strateného milionára, milionár má syna a Aza sa doňho zamiluje. Aza randí s chalanom a bojuje s panickým strachom z baktérií (ktoré sa napríklad prenášajú pri bozkávaní). A to je... všetko. Naozaj všetko. Nie som sarkastická. To je naozaj celý dej.

Väčšinu knihy totiž čítate podobné dialógy ako ukážka vyššie. Green tlačí svojim postavám do úst strašne nerealistické filozofické preslovy a prakticky žiadna z postáv žiadno nevyniká - všetky sú nadané, nepochopené, s nadhľadom na svet, s kreatívnou dušou, s víziou o svete, ktorú ostatní nikdy nepochopia...

Jedinou fakt peknou časťou je Azino zápasenie s OCD v druhej polovici, ale zase - nie je to nič svetoborné. Táto kniha mala vyjsť hneď po Na vine sú hviezdy, keď takýchto príbehov nebol trh presýtený a medzičasom neprišli knihy o duševných chorobách, ktoré to zvládli oveľa lepšie. Nemusíte sa teda báť Korytnačky vynechať. Boom ako spred pár rokov sa rozhodne nezopakuje, lebo to je tá éra, kam táto kniha patrí. Obdobie pred pár rokmi.

Karen M. McManusová: Jeden z nás klame
Bifľoška Bronwyn, krásavica Abby, díler Nate a športovec Cooper sa v pondelok poobede ocitnú po škole, pretože každému z nich do tašky niekto narafičil telefón, ktoré sú na vyučovaní zakázané.

Spoločnosť im robí Simon - najnenávidenejší chalan na škole, ktorý cez mobilnú appku zverejňuje najchrumkavejšie tajomstvá o svojich spolužiakoch. Nikto nevie, ako na ne prichádza. Všetci vedia, že má vždy pravdu, a že sa v utorok chystá zverejniť niečo veľké...

...čo sa už nikto nikdy nedozvie, pretože Simon v pondelok zomrie. V miestnosti s ním boli len Bronwyn, Abby, Nate a Cooper. Všetci tvrdia, že s jeho smrťou nemali nič spoločné. Kto klame?

Jeden z nás klame bola v zahraničí jednou z najpopulárnejších kníh roka - a pritom je zaujímavé, že nie je nijako špecificky zaujímavá. Tým nemyslím, že je zlá, ale na celej zápletke nič nevyčnieva z radu. Tajomstvá nie sú nič, čo by ste nevideli v ĽUBOVOĽNOM teen seriáli - veď viete, niekto má prehnane ambicióznych rodičov, niekto nabúcha priateľku, niekto je gej, niekto podvádza partnera, niekoho sestra leží na psychiatrii, niekto si chce mlčanie kúpiť rodinnými peniazmi... Klasika.

A Jeden z nás klame je ako vystrihnutý z telky. Nič nové pod slnkom. Vadí to? Záleží od očakávaní. Ak očakávate fakt napínavý detektívny triler, ha-ha. S trochou predstavivosti si rozuzlenie domyslíte HNEĎ NA ZAČIATKU (spoiler: Simon spáchal samovraždu a neklame nikto) a celú knihu budete banovať za strateným potenciálom, ktorý kniha mala.

Ak podstatne znížite očakávania a sadnete si ku knihe ako k tomu spomínanému seriálu, môžete odísť celkom spokojní. Dostanete presne to, čo čakáte - pútavú tínedžerskú telenovelu v štýle Riverdale, ktorá síce neprinesie nič nové, ale príjemne sa číta a na jeden-dva večery vás príjemne zabaví.

Ďalší koniec roka a ďalšie bilancovanie - a na rozdiel od minulého mám k nemu aj čo povedať! Takže poďme na to.


Na začiatku roka som si dala záväzok prečítať čo najviac noviniek, ktoré v roku 2017 vyšli - či už debutové počiny alebo nové série známych autorov. Zmákla som ich niečo vyše 30 (+ pár, čo mám rozčítaných) a niekedy v priebehu januára by som rada napísala aj článok. Držte päste.

Dve, ktoré sa mi asi páčili úplne úplne najviac, sú All the Crooked Saints (recenzia) od Maggie Stiefvater, úlet do magického realizmu o rodine svätcov, ktorí pomáhajú ľuďom spoznať a prekonať temnotu vo svojom vnútri. Dostali ma originálne metafory a obrazotvorné rozprávanie - a hoci to nie je kniha pre každého, pre mňa je to najlepšie, čo autorka zatiaľ napísala. Vyjde aj v preklade.

They Both Die at the End je zase variácia na klasický jednodňový roadtrip príbeh s malým twistom - obaja hrdinovia vedia, že večer zomrú. Ak budete tie päste držať veľmi veľmi, možno dôjde aj na článok o všetkých autorových knihách, lebo Adam Silvera je mojou osobnou autorskou hviezdou a s každou knihou a kombinovaním jednoduchých zápletiek s nejakým nečakaným zvratom u mňa žiari viac a viac.

Priviedla som na svet tri knihy a overila fakt, že nezáleží na tom, koľkokrát niečo čítate - lebo v momente, keď chytíte hotový výtlačok a nevinne si v ňom zalistujete, OKAMŽITE NÁJDETE PREKLEP. Zároveň som si počas prvého roku rodenia kníh na vlastnej koži zažila, koľko vecí sa môže pri vydávaní pokaziť, a že keď niečo mešká... má to nejaký dôvod. Čiže, buďte trpezliví, asi toľko.

Nedávam si predsavzatia, že nasledujúci rok budem blogovať viac, lebo viem, že to nefunguje :D Dúfam, že sa mi podarí zverejniť aspoň ten spomínaný článok o najznámejších knihách roku 2017, prípadne pár recenzií na kúsky, ktoré si medzičasom rozchytali vydavateľstvá a vyjdu v preklade. Rada by som napísala niečo o knihách Kasie West, Adama Silveru, Davida Walliamsa a zábavnej hororovej sérii Red Eye, ktorou sa lúskam... ale uvidíme :D Držte palce!